VIANOČNÉ SPOMIENKY II (z pohľadu ženy)
Na osvetlené ulice dopadajú chumáčiky drobného snehu. Výklady obchodných domov sú krásne vysvietené a občas prebehne cez námestie nejaké neposedné dieťa. Hyperaktívne, ako sa dnes zvykne hovoriť tým malým nevychovaným deckám. Chlapík s diplomatkou objíma v rukách plastový pohár, v ktorom mu rozvoniava vianočný punč. Keď ho dorazí, zvyšné ovocie povaľká na jazyku a prehltne. Mladá brigádnička v stánku sa na neho žiarivo usmeje. Niekde v diaľke znejú koledy a napriek čoraz väčšej komercionalizácii tohto obdobia, sú ľudia predsa len na seba o niečo milší. Aj bezdomovcom sa ujde o niečo viac centov ako po zvyšok roka.
Vtedy som ho zbadala. Presne ako si ho pamätám. Vysokého, urasteného, aj keď s tvoriacim sa pivných bruškom. Mierne prešedivená brada, ale musela som uznať, že mu to pristane. Bože koľko vody už odvtedy pretieklo? Jedným okom si obzriem jeho deti. Teda predpokladám, že sú jeho. Ja som to šťastie nemala. Najskôr kariéra... potom už bolo neskoro. A možno som si zvykla. Neviem. Jasné, že som ten večer oľutovala. A nie raz. Stokrát. Tisíckrát, milión... No teraz je to už vlastne jedno. Samej seba sa pýtam, prečo som to vtedy spravila. Neviem. Bolo to také...ako to povedať. Proste víno, hudba, spomienky....ach. Kto vie ako by sa môj život uberal, keby, keby... Odhrniem si z tváre snehové vločky a pretriem si ľavé oko.
Vybehla som za ním, chcela som mu to vysvetliť, povedať mu, že... Vlastne neviem čo by som mu povedala. Odrazu som stála pred internátom len v papučiach a v župane, no on tam už nebol. Niekde vo vzduchu som cítila vôňu jeho sprchového gélu, ktorú som mala na ňom tak veľmi rada. Najmä po milovaní... Je večer. Dva dni do Vianoc. Pomalým krokom sa vraciam naspäť. Zanechávam za sebou snehové šľapaje. Odrazu to na mňa doľahne. Príde mi to tak veľmi ľúto. Zvalím sa do kresla a revem ako naivná tínedžerka.
Vyhýbal sa mi. Nedvíhal telefón. Zatajoval sa. Ak sme náhodou niekde na seba aj natrafili, sklonil hlavu k zemi alebo sa prihovoril najbližšie stojacemu študentovi. A potom sa odrazu stratil. Nikto mi nevedel povedať kam. Proste zmizol. Ubehlo niekoľko dlhých týždňov. Keď som sa vrátila jedného dňa z prednášky, na izbe ma čakal poskladaný list. Nemala som z toho dobrý pocit, no napriek tomu som ho otvorila.
"Viem, že sa ešte niekedy v budúcnosti stretneme, lebo túto šancu si osud jednoducho nenechá ujsť. No keď ten deň príde, neželám si, aby si sa mi prihovorila. Pre mňa viac neexistuješ."
Naspäť do reality ma vráti až nesmrteľný vianočný hit Last Christmast, ktorý sa ozýva z priestorov veľkého nákupného centra, povedľa ktorého práve prechádzam. Cítim, že mám pootvorené ústa, tak veľmi mu chcem povedať "prepáč" aspoň to jedno jediné "prepáč", no keď zbadám jeho pohľad, viem, že to nezvládnem. A tak len prejdem popri ňom a jeho dvoch malých deťoch a dúfam vo vianočný zázrak.
Ježiško nosí deťom darčeky, dospelí si ubližujú a vianočné reklamy otravujú naše životy. A mne je jasné, že inak to už nebude.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára