"Boli sme v podstate rovesníci. Obaja sme sa narodili v Amerike šesťdesiatych rokov, vyrastali v osemdesiatych. Bývali sme v tom istom meste, niekoľko kilometrov od seba. Keď sa nám však vtedy v júli skrížili cesty, bolo to ako by zviedli dokopy ľudí z dvoch odlišných krajín. Ako sme sa dostali na tú križovatku a čo sa s nami stalo potom?" (s.32).
Keby to neznelo príliš teologicky, knihu Nájdem si ťa by som nazval knihou zmierenia.
Rok 1984. Rok, na ktorý autorka knihy, Joanna Connors, nikdy nezabudne. Vtedy mala tridsať rokov a pracovala v Clevelande, v miestnom denníku, ktorý vychádzal pod názvom The Plain Dealer. Pred divadlom, v ktorom mala spraviť rozhovor, si ju počkal zhruba štyridsať ročný muž čiernej pleti, ktorý ju pár minút na to surovo znásilnil. Joanna celý tento násilný akt dôkladne opísala na začiatku svojej knihy. Neskôr sa dozvedela, že dotyčný chlap sa volá David Francis a kriminálne správanie má zakorenené hlboko v sebe. Po znásilnení prežívala Joanna hotové peklo. Výčitky svedomia, sebaobviňovanie, myšlienky nad samovraždou. Jej muž, ktorý to veľmi intenzívne prežíval spolu s ňou, dokonca vážne uvažoval nad tým, že si najmä profesionálnych zabijakov, aby sa páchateľovi pomstil. Po nejakých naťahovačkách napokon Davida Francisa odsúdili na 40 až 70 rokov väzenia, čo v jeho prípade predstavovalo v podstate doživotie. Joanne sa napriek traume narodili dve zdravé deti - dcéra Zoe a syn Dan. Aj keď sa po rokoch dokázala ako tak vrátiť späť do bežného života, trauma ju sprevádzala naďalej. Pri výchove deti bola príliš úzkostlivá, absolvovala stovky psychologických sedení a bola oveľa podozrievavejšia voči neznámym ľuďom, ako tomu bývalo pred rokom 1984. Bez toho, aby si to uvedomovala, celú svoju traumu veľmi silno prenášala aj na svojich najbližších. Až sa jedného dňa rozhodla, že za tým všetkým urobí definitívnu hrubú čiaru. Navrhla šéfredaktorke denníka, v ktorom pracovala, že napíše o Davidovi Francisovi veľký článok. Denník jej vyšiel v ústrety a poskytol jej pol roka na to, aby sprostredkovala čitateľom zaujímavý príbeh. David Francis medzitým zomrel vo väzení. Už v čase, keď znásilnil svoju obeť, trpel nevyliečiteľnou chorobou. Joanna to však nemienila vzdať. Túžila sa dozvedieť o tomto brutálnom chlapíkovi niečo viac. Najskôr vyhľadala členov jeho rodiny. Súrodencov Charlene, Philipa, a Lauru. Každý z nich bol poznačený výchovou ich surového otca, ktorý mal prezývku Gambler. Gambler bol pasák, sexuálne obťažoval svoje dcéry, mlátil svojich synov a s obľubou ich vešal v skrini na háčiky. To bola jeho špecialita. Niet sa čomu čudovať, že deti pokračovali v otcovej kariére. Závislosť na drogách, na alkohole, prostitúcia, násilne správanie... Charlene sa z toho po rokoch napokon dostala, Laura našla útechu v Bohu, Philip strávil takmer celý život za mrežami. David Francis bol na tom podobne.
Joanna navštívila Davidovho parťáka a zároveň najlepšieho kamoša Russela Harrisona. Spoločne s Davidom kedysi prepadli, okrem iných, aj farnosť Toma Callaghera, kňaza, ktorý bol v tom čase oddaným stúpencom Martina Luthera Kinga. David prešiel viacerými nápravnými zariadeniami. Drsným Lucasvillom v Južnom Ohaiu, nápravným zdravotným strediskom v Columbuse, Lebanonom, Mansfieldom, atď. Joanna Connors postupne všetky spomínané zariadenia osobne navštívila, aby sa dozvedela o Davidovi Francisovi niečo viac. Zistila, že David si počas pobytu za mrežami dokončil maturitu a niekoľkokrát požiadal o milosť. Najmä zo zdravotných dôvodov. Dokonca navštívila aj tzv. Dom smrti, v ktorom sa dodnes vykonávajú popravy väzňov odsúdených na smrť. Svoju reportáž zakončila symbolicky na cintoríne, v ktorom bolo uložené telo muža, ktorý jej pred rokmi tak veľmi ublížil. Na nenápadnom náhrobnom kameni bolo vyryté iba číslo, žiadne meno ani nápis. Joanna si uvedomila, že už necíti nenávisť. Mala pocit, že sa dokázala s bolestivou spomienkou konečne zmieriť a Davidovi odpustiť.
Joanna Connors aj naďalej pracuje ako reportérka, zatiaľ čo jej syn Dan úspešne skončil právo a v súčasnosti obhajuje najmä sociálne slabších a bezdomovcov. Jej dcéra Zoe pracuje ako psychologička.
Pre mňa určite jedna z najsilnejších kníh vydavateľstva Absynt. Prečítal som ju na jeden nádych a ešte pár minút som nad ňou intenzívne premýšľal. Kým na začiatku diela pôsobil David Francis ako chladnokrvné zviera (ktorým nepochybne bol), po hlbšom spoznaní sociálneho prostredia v ktorom vyrastal, človek pocíti voči nemu aj určitý súcit. Výborná práca Joanny Connorsovej. Osobitne si zaslúži pochvalu za skvelý opis Clevelandu a väzenského prostredia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára