"Svet za chrbtom, nikdy nevzdám. Nádej znie: Už nikdy mánia. Je však možné, že to mnou ešte raz otrasie, strhne ma a nakoniec vypľuje ako napuchnuté beztvaré čosi. Aj v takomto prípade zapracujem , aby som znovu získal tvar. Ak by som dostal ďalšiu mániu, strčte mi, prosím, do ruky túto knihu." (s.317).
Thomas Melle napísal silno autobiografický román o človeku, ktorý trpí bipolárnou poruchou, známou aj pod starším názvom maniodepresia. Striedavo sa u neho prejavujú depresívne obdobia, ktoré sú apatické a prázdne, s manickými fázami, počas ktorých má Melle pocit, že sa stretáva so známymi osobnosťami: Madonnou, Bjork, Courtney Love, Kate Moss, Picassom, Kubrickom, Obamom, von Trierom, Čajkovskym... Inokedy má pocit, že sa nachádza v tele Hitlera alebo je synom Stinga.
Otec Thomasa Mellea bol alkoholik, čo ovplyvnilo chlapcovo detstvo. Melle vyštudoval komparastiku a filozofiu na univerzite v Tubingene. Spočiatku prednášal na univerzite, no z dôvodu pretrvávajúcich psychických problémov musel zo školy odísť. Čoraz častejšie končí na psychiatrii. Začne sa venovať písaniu próz a divadelných hier. Viackrát ho nominujú na nemeckú literárnu cenu za diela Sickster a 3000 Euro.
Bipolárna porucha dovedie autora k viacerým samovražedným pokusom. Kým zo začiatku je voči chorobe apatický a podlieha jej, neskôr sa rozhodne vzdorovať duševnému nepriateľovi, hoci si uvedomuje, že je to boj na celý život.
"Nietzsche nedokázal zabiť Boha písaním, ja som ho však vo svojej nevedomosti jednoducho zabil životom." (s.93).
Román je rozdelený do štyroch období. Najrozsiahlejšia časť sa odohráva v roku 1999, ďalšia v roku 2006, potom v roku 2010 a posledná, najstručnejšia, v roku 2016. Nezávidím Mellemu boj s náročnou duševnou chorobou, no nič to nemení na tom, že som si k nemu nedokázal nájsť cestu. Zaujímavý, no vyčerpávajúci pohľad na človeka, ktorý sa snaží vrátiť späť do reality, hoci vie, že zakaždým je to len na krátke obdobie. Zvyšok predstavuje boj a utrpenie.
"Celý Melle, uškrnie sa niekto o desať rokov. Kým je tu jeho manželka na štipendijnom pobyte, zbadá škvrny na stene a vždy mu pri tom napadne: celý Melle. Odo mňa sa očakáva, že sa na tom zasmejem, a musím priznať, že je to jeden z najvydarenejších pokusov hovoriť o tom. Možno je humor, hoci aj zlý, najlepším riešením." (s.128).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára