"Ak niekto utekal sám, rýchlo ho dochytili a stal sa priveľmi ľahkou korisťou. V skupinách sme si radili a do radov prenasledovateľov sme zasievali pochybnosti. V skupine bol vždy niekto, kto dobre poznal húštiny, ďalší povzbudzoval do behu, iný ovládal rozličné triky na zmätenie nepriateľa, jeden deň bol silnejší prvý, na druhý deň to mohol byť niekto iný. Bolo dobré včleniť sa do skupiny, ktorá držala morálku. Chlapcov, ktorí boli predtým pastieri alebo zlodejíčkovia, sme oceňovali ako najlepších vodcov skupiny.
A keď sa už zdalo, že nás vrahovia chytia, rozpŕchli sme sa na všetky strany, aby sme si každý uchovali nádej prežiť. Napokon sme si osvojili stratégiu antilop." (s.39).
Rwanda, 1994. Genocída, ktorá si vyžiadala podľa odhadov okolo milióna ľudských životov. Po atentáte na prezidenta Rwandy napadli Hutovia Tutsiov s jediným cieľom. Zlikvidovať ich. Nasledujúce týždne sa v krajine takmer nonstop sekalo, rezalo, znásilňovalo, podrezávalo, pričom vojská OSN sa len nečinne prizerali z bezpečnej vzdialenosti. "Rozkaz zněl jasně. Nezasahovat."
Tutsovia sa snažili zachrániť, ako sa len dalo. Schovávali sa v močiaroch. Asi šesť tisíc ich vystúpilo na horu Kayumba, na ktorej na nich Hutovia dennodenne poľovali ako na štvanú zver. Zo šiestich tisícok sa ich zachránilo ani nie dvadsať. Štatistiky porovnateľné s koncentračnými tábormi. A to bolo len zanedbateľné promile v porovnaní s celkovým počtom obetí. Vtedy nešlo o to kto je rýchlejší, šikovnejší, vynachádzavejší. Podobne ako kedysi v Osvienčime, aj tu rozhodovalo o prežití obyčajné šťastie.
"Morálka sa dá merať, rýchlosť alebo znalosti v lese tiež, ale šťastie, to nemá žiadnu mieru." (s.41).
Autor knihy, Francúz Jean Hatzfield, sa vrátil do Rwandy zhruba po desiatich rokoch od masakry. Z väzenia prepustili prvých vinníkov, čo odštartovalo v krajine tiché napätie. Prezidentom Rwandy je už tretie funkčné obdobie Paul Kagame, jeden z hrdinov genocídy. Aby sa napätie trochu zmiernilo, boli zriadené tzv. gacaca. Gacaca sú hromadné verejne prístupné zasadnutia, ktoré majú za cieľ zmierniť rozhádané strany Hutov a Tutsiov. Fungujú na spôsob terapeutických sedení, na ktorých obe strany vypovedajú o svojich traumách a pocitoch. Väčšina Hutuov, podobne ako kedysi nacisti, odmietajú zodpovednosť za vraždenie, zmierňujú svoj podiel viny na krvavých skutkoch, no nájdu sa aj takí, ktorí o nich hovoria nahlas. Niektorí až príliš. Napríklad Léopord Twagirayeza, jeden z hlavných vinníkov genocídy ukazuje prstom na svojich druhov a odhaľuje najkrutejšie zločiny. Až kým ho neznámy páchatelia neodstránia...
Poriadne za ušami má aj Joseph - Désiré Bitero, bývalý vysoký politik Rwandy, ktorý svoj podiel viny zľahčuje a vystupuje pred súdom podobne suverénne ako kedysi na Norimberskom procese ríšsky maršal a vrchný veliteľ vzdušných síl, Hermann Goring: "Každá civilizovaná bytosť musí byť zodpovedná za svoje vlastné činy. Predsa sa však v živote objavia situácie, ku ktorým sa nemožno nahlas priznávať. Ja som bol regionálnym vodcom interahamwe v období vraždení. Nedohliadal som na dediny a na močiare ani som nesekal mačetou viac ako ostatní, ale zobral som za to na seba zodpovednosť. Nie každý dokáže prijať túto pravdu. Priznať sa k takému ťažkému hriechu si vyžaduje viac ako len odvahu. A hovoriť o podrobnostiach niečoho natoľko výnimočného sa môže rovnať peklu. Pre toho, kto rozpráva. A aj pre toho, kto počúva. Pretože ak spoločnosti odhalíte skutočnosť, ktorej nechce veriť - pravdu, ktorú považuje za nepredstaviteľnú, bude vás nenávidieť za hranice znesiteľnosti." (s. 91).
Hatzeldova reportáž je prínosná okrem iného aj v tom, že dáva priestor nielen obetiam genocídy, ale aj jej organizátorom a vykonávateľom.Ako svedkovia vystupujú v knihe bežní ľudia, ich rodiny, potomkovia, ale aj bývalí vysokí funkcionári. Vďaka tomu máme možnosť vytvoriť si pomerne presný obraz o situácii v krajine. Rwanda sa od krvavého roku veľmi zmenila. Vyrástlo v nej množstvo moderných budov, zlepšila sa infraštruktúra, moderné technológie sa stali oveľa dostupnejšími aj pre bežných občanov. Aj keď od tragédie uplynulo už viac ako dve desiatky rokov, niekde hlboko v ľuďoch stále driemu krvavé spomienky, ktoré nedokážu z hlavy len tak ľahko vymazať...
"V krajine koluje takýto vtip. Počas zasadnutia gacacy obviní jeden zo zachránených muža, že bol účastníkom vraždy, ten popiera. Nato sa zdvihne ďalší zachránený a obviní ho z týchto zločinov. Popiera. Postaví sa aj tretí, štvrtý, ale nič nepomáha, nič s ním nezalomcuje. Zasiahne rozčúlený predseda zasadnutia: - Dopekla, ako dlho ešte budeš popierať dôkazy a vysmievať sa súdu? -
- To sa pýtaš ty? - odvetí obvinený a otočí sa k sudcovi., - veď to vieš najlepšie, v ten deň si bol so mnou - " (s.126).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára