RECENZIA: Oliver Bourdeaut - Čakanie na Bojanglesa (Oden, 2017)

HODNOTENIE:   **

"Mama mi často rozprávala príbeh Mistra Bojanglesa. Ten príbeh bol ako jeho hudba: krásny, roztancovaný a melancholický. Rodičia zbožňovali slow s pánom Bojanglesom práve preto, lebo to bola hudba na city. Spevák a tanečník žil v New Orleanse, i keď to bolo už dávno, v starých časoch, keď tam ešte nebolo nič nové. Spočiatku cestoval so svojím psom v starých handrách po juhu iného svetadiela. Chodil teda, stále v tých starých handrách, tancovať do barov. Tancoval na Pána Bonjanglesa, tancoval skutočne bez zastávky, tak ako moji rodičia. Ľudia mu platili pivá, len aby tancoval, a tak vo svojich obrovských nohaviciach tancoval, vysoko vyskakoval a mäkko dopadal na zem. Mama mi povedala, že tancoval preto, aby privolal naspäť svojho psa, čo sa dozvedela zo spoľahlivého prameňa. A pokiaľ išlo o ňu, tancovala preto, aby privolala Pána Bojanglesa. Tancovala bez zastávky iba preňho. Jednoducho, chcela, aby opäť prišiel." (s.25). 

Príbeh rozpráva malý chlapec, do ktorého autor vložil svoje vlastné spomienky a zážitky z detstva. Jeho otec Georges vlastní niekoľko staníc technickej kontroly, čo bezproblémovo finančne zabezpečí rodinu. Chlapcova mama Geogette pracuje ako žena v domácnosti. Chlapec si nedokáže nájsť miesto v živote. V škole ho ostatní spolužiaci neprijímajú, najšťastnejší sa cíti v spoločnosti rodičov, ktorých veľkou záľubou je tanec. Za usporené peniaze si rodina kúpi letné sídlo v Španielsku. Snažia sa užívať si život naplno, čo sa im dlhé obdobie aj skutočne darí. Lenže potom začne mať chlapcova mama psychické problémy (hoci ja som mal počas čítania románu pocit, že ich majú všetci traja) a chlapec s otcom sú nútení zaviesť mamu na psychiatrické liečenie. Odvtedy ide všetko dole kopcom... 

Stopäťdesiat stranový román nemá v podstate žiadny dej. Je to niečo ako ako Dalího surrealizmus. Kniha sa snaží zachytiť pohyb, život, hravosť. Je tu niekoľko vtipných momentov, ktoré si zaslúžia pochvalu: "Po ukončení príbehu so stanicami technickej kontroly už otec nemusel včasráno vstávať, aby nás uživil, takže sa dal na písanie kníh. Písal v každom čase a veľa. Usadil sa za veľký písací stôl nad svoj papier a písal a písal. Pri písaní sa smial, spisoval všetko, čo mu pripadalo smiešne, plnil fajku tabakom, popolník popolom, izbu dymom, papier atramentom. Jediné, čo sa vyprázdňovalo, boli šálky kávy a fľaše s namiešanými nápojmi. Lenže odpoveď vydavateľov bola stále rovnaká: -Je to dobre napísané, má to humor, ale nemá to ani hlavu ani pätu.- Matka v snahe utešiť ho a uľahčiť mu tieto zamietavé odpovede hovorievala:
-Videl už niekto knihu s hlavou a pätou? Sotva!-
Poriadne sme sa na tom nasmiali." (s.14).
Mimochodom táto charakteristika je veľmi výstižná aj pre román Čakanie na Bojanglesa.
"-Môj malý, v živote sú dve kategórie ľudí, ktorým sa treba za každú cenu vyhýbať. Vegetariáni a profesionálni cyklisti. Tým prvým preto, lebo človek odmietajúci zjesť pečené rebierko musel byť v minulom živote určite ľudožrút. A druhým preto, lebo človek, ktorý si dáva do zadku čapík a surovo si napchá vajcia do tesných svetielkujúcich cyklonohavíc, aby potom zboku vyliezol na bicykel, nemôže mať všetkých päť pohromade. Takže ak raz stretneš vegetariánskeho cyklistu, dám ti radu, chlapče. Poriadne doňho strč, aby si získal čas, a čo najrýchlejšie a čo najďalej utekaj!-" (s.47).
"Tri noci v týždni sme mávali jedného hosťa. Senátor opustil panstvo v srdci Francúzska a usídlil sa vo svojom. Otec mu dal nežnú prezývku Špina." (s.21).  

Príbeh budete v románe hľadať len veľmi ťažko. Neraz som mal pocit, že mám pred sebou tanec dvoch sfetovaných koní, ktoré tancujú tango na plávajúcej podlahe.
Amélia z Montmartru v podaní Audrey Tautou  bola tak milo streštená, že sa nedalo neobľúbiť si ju, Vianova Pena dní vystihla správnu mieru medzi realitou a šibnutosťou, no Čakanie na Bojanglesa  je už za hranicou. Nielenže to nemá hlavu ani pätu, ale nemá to žiadny šarm ani šmrnc. Chýba tomu francúzsky pôvab. Je to po slovensky povedané jalové a bez života.