RECENZIA: V.G. Jan - Džingischánov záver (Mladé letá, 1959)

HODNOTENIE:           EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Jazdecký oddiel Mongolov rýchle postupoval na sever popri kamenistom brehu azúrového Jadranského mora. Jazdci sa rozťahovali na úzkych chodníčkoch do reťazí, vystupujúc na výbežky skalistých vrchov, čnejúcich do mora ako ohromné laby driemajúcej obludy. Diví vojaci zostupovali do dolín, kde bola starostlivo obrobená každá škvarka zeme, a ak zbadali niekde bokom potôčik, prechádzali krížom cez obilie. Napájali kone a znova vystupovali po strminách alebo schádzali dole brehmi, ponáhľajúc sa vždy vpred a vpred, aby splnili rozkaz svojho hrozného panovníka." (s.271). 

Príbeh opisuje udalosti, ktoré sa odohrali počas vpádu Mongolov do Európy medzi rokmi 1240 - 1241. Nemáme vyslovene hlavnú postavu, román sa skladá z viacerých hrdinov, pričom každý z nich niekoho zastupuje. Rezbár Duda, zvaný Spravodlivý, sprevádza na ceste k panovníkovi Bátú chánovi mladého muža z významnej rodiny Abd ar - Rachmana. Mongoli najskôr dobyjú Kyjev, hoci im statočne vzdoruje Gavrila Olexič so svojimi mužmi a potom smerujú do Rakúsko - Uhorska, ktorého obyvatelia s hrôzou očakávajú príchod mužíkov na malých škaredých poníkoch.

Historický príbeh nie je v podstate ničím výnimočný. Musím však vyzdvihnúť grafické spracovanie knihy, ktoré vyniká krásnymi ilustráciami. Vzhľadom na to, že ide o dobrodružný príbeh pre mládež, postavy máme jasne rozdelené na kladné a záporné. Nájdeme aj zopár dramatických momentov, najmä počas útoku Mongolov na Kyjev. V.G. Jan sa takisto vyhral s opismi prostredia, vďaka čomu má čitateľ pocit, akoby sa preháňal uprostred nehostinnej savany. Aj keď cítiť z príbehu autorovu náklonnosť smerom k rusky hovoriacim národom, nie je to až natoľko výrazné, aby to narúšalo dej. Takže na chvíľu som sa opäť po rokoch ponoril do detských čias a bolo to vcelku príjemné, keďže historické témy mám stále veľmi rád. 
Kniha Džingischánov závet je záverečnou časťou historickej trilógie "Vpád Mongolov." Prvá vyšla pod názvom Džingischán a druhá pod názvom Bátú - chán.