HODNOTENIE: *** NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
Autorka knihy sa po celý život snažila držať v pamäti verejnosti ikonické meno svojho manžela. Július Fučík, ktorého mučilo gestapo, sa stal nástrojom propagandy komunistickej strany v Československu. Jeho dielo Reportáž spod šibenice bolo dlhé roky kultovou literatúrou krajín východného bloku. Len pred niekoľkými rokmi historici zistili, že Fučík pod nátlakom mučenia predsa len prehovoril a prezradil gestapu mená a tajné informácie. V každom prípade, Július Fučík si toho vytrpel viac ako dosť. Počas Protektorátu sa snažil zo všetkých síl bojovať v ilegálnej skupine proti nacistom a to sa mu stalo osudným. Jedného dňa zaklopalo na dvere gestapo a Fučík v tej chvíli vedel, že je len otázkou času, kedy nad ním vynesú rozsudok smrti.
Gusta Fučíková stála po celý čas verne po manželovom boku. Aj ona bola väznená gestapom, istý čas strávila v koncentračnom tábore Ravensbruck. Na rozdiel od manžela sa jej podarilo druhú svetovú vojnu prežiť a ako manželku priam mýtickej postavy si ju režim až do jej smrti starostlivo pestoval.
Začneme kladmi tohto historického spomienkového románu. Pozitívom je predovšetkým vykreslenie atmosféry v období Protektorátu. Masové zatýkanie ľudí, vypočúvanie, popravy, deportácie do koncentračných táborov, tvrdé výsluchy. Priblíženie umeleckého okruhu autorov počas vojny a ich ilegálna činnosť. Fučíková sa podrobne venuje aj literárnej činnosti svojho manžela, jeho prekladom a recenziám. Takisto sa zaoberá jeho rodinou, vďaka čomu dokážeme hlbšie preniknúť do Fučíka ako do človeka, publicistu a spisovateľa. Pokiaľ ide o negatívne stránky románu, tých je celkom dosť. V prvom rade je to nekritický pohľad na muža, ktorý je pre autorku polobohom. Rozplýva sa nad jeho ideologickým zmýšľaním, názormi a odhodlanosťou bojovať po boku Sovietskeho zväzu s celým svetom. Na druhej strane práve komunistická filozofia drží Fučíka pri živote: "Môžete zrovnať so zemou trebárs celý protektorát. možnože toľko moci ešte máte. Červená armáda vraj ustupuje. Nemám možnosť čítať noviny, počúvať rozhlas. Ak ustupuje, uvedomte si, že to nie je ústup definitívny, že môže ustúpiť ďaleko, má k dispozícii ďaleké priestory. zapamätajte si však, že ešte ani jeden vojvodca, ktorý útočil na Rusko, nezvíťazil. Spomeňte si na Napoleona. Dostal sa až do Moskvy a je známe, ako sa to skončilo. Hoci vtedy ešte neexistovala Červená armáda, ktorá má okrem vojenskej výzbroje ďalšiu výzbroj, oveľa silnejšiu, a to je komunistická ideológia, ktorá je nepremožiteľná!" (s.312). Keby si Fučíková držala väčší odstup, mohlo mať dielo aj nejakú historickú hodnotu. Takto je to len pohľad ženy, ktorá nekriticky obdivovala svojho manžela, ktorý v mene vyššieho cieľa obetoval vlastný život.
Je ťažké súdiť, akým smerom by sa uberal Fučíkov život po vojne. Obetí, akou bol on, bolo v Protektoráte tisíce, lenže on napísal počas väzby reportáž a veril komunistickým myšlienkam. Pravdepodobne by mu bolo pridelené nejaké teplé stranícke miestečko alebo by ho zomlela mašinéria krutých päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. A možno by časom vytriezvel a stal by sa, podobne ako Dominik Tatarka, bojovníkom proti režimu, ktorému tak veril. Kto vie? Najskôr by však pôsobil ako novinár v nejakých straníckych novinách a šíril ružové myšlienky o budovaní svetlých zajtrajškov do celého sveta. Stačilo jedno dielo, aby jeho meno žilo v pamäti ľudí desiatky rokov. No mám pocit, že postupne sa aj tak z ich myslí nadobro vytráca.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára