"-Och, áno, vďaka tučniakom som veľmi šťastná - povedala a Juan Salvado sa na nás náhle pozrel, prečo sa smejeme.
-Samozrejme, že tučniaky ma robia šťastnou! Kto by nebol šťastný, keby mohol kráčať takto podvečer po prašnej ceste s tučniakom?-" (s.133).
Napriek tomu, že Tom Michell mohol viesť relatívne bezstarostný život v Anglicku, rozhodol sa v 70 tych rokoch 20. storočia opustiť Britániu a okúsiť dobrodružný život v Južnej Amerike. Podrobnejšie sa tak dozvedáme o živote a spoločenskej situácii v Argentíne. Uplynulo len niekoľko rokov od revolúcie, všade ešte vládne duch Evy Perónovej. Vo vzduchu je stále cítiť napätie v boji o Falklandské ostrovy medzi Veľkou Britániou a Argentínou.
Pri jednej z prechádzok po Uruguay, Tom Michell zbadá ležať na brehu mora stovky nehybných tiel tučniakov. Hýbal sa len jeden z nich: "Bolo jednoducho nemožné, aby jeden a len jediný tučniak bol schopný prežiť toxíny a traumu, ktorá zabila všetky ostatné vtáky na pláži. Bude ležať mŕtvy vo vani, až sa vrátim, uzavrel som to, a jediné, o čo som sa pričinil, bolo, že som jeho posledné hodiny spravil ešte neznesiteľnejšími. Hľadel som do knihy, ale slová na strane mi tancovali pred očami: Juan Salvador, Juan Salvador...
Náhle som si uvedomil svoju túžbu po tučniakovom prežití, pretože od tohto okamihu mal meno a jeho bolo Juan Salvador Pinguino" (s.38).
Tom prevezie Juana Salvadora cez hranice v sieťkovanej nákupnej taške. Absolvujú spoločnú cestu z Montevidea do Buenos Aires, kde Tom vyučoval deti na Škole svätého Juraja.
K najzaujímavejším kapitolám knihy patrí road movie hlavného hrdinu, ktorú absolvoval na motorke po ostrove Valdés, ktorý leží zhruba 1500 kilometrov od Školy svätého Juraja a rozlohou je väčší ako Anglicko a Škótsko dohromady. Ostrov je preslávený obrovskými kolóniami tučniakov, mrožov, nosorožcov a tuleňov, ale aj výskytom veľrýb.
Ďalšia zaujímavá kapitola rozpráva príbeh bolivíjského chlapca Diega Gonzala, outsidera Školy svätého Juraja, ktorý sa vďaka Juanovi Salvadovi stane vynikajúcim plavcom a reprezentantom školy v rugby. Veľmi vtipná je kapitola, v ktorej sa Tom snaží naučiť tučniaka jesť šproty a keďže ich Juan Salvador tvrdohlavo odmieta, Tom ho nimi štope ako dedinskú hus. Niet sa čo čudovať, že tučniak sa za krátky čas stane miláčikom celej Školy svätého Juraja.
Môj priateľ tučniak je vtipný, ale aj vážny príbeh o nezvyčajnom priateľstve človeka s tučniakom. Kapitoly majú do dvadsať strán (niektoré aj menej), navyše sú obohatené o ilustrácie, takže tých (zhruba) 200 strán prečítate, ani nebudete vedieť ako.
Autor sa vrátil na miesta, na ktorých prežil krátku etapu svojho života v spoločnosti opereného spoločníka, takmer po štyridsiatich rokoch, a s prekvapením zistil, že väčšina z nich sa takmer vôbec nezmenila, vrátane školy.
Záver knihy vám samozrejme neprezradím, aby som vás nepripravil o čitateľský zážitok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára