"Pomyslela som si: Viem, že teraz, keď chcem umrieť, neumriem. Umriem vtedy, keď budem chcieť žiť, keď budem mať v živote nejaký cieľ. Načo je komu takýto život? Nie je azda lepšie umrieť, keď človek nemá nijaké ciele, a nie vtedy, keď chce žiť?" (s.86).
Denník štrnásťročného dievčaťa, ktorého prvý zápis začína 3.10.1943 a posledný zaznamenaný údaj končí 12.4. 1944, nájde počas oslobodzovania Osvienčimu, kam bola Rywka pred koncom vojny deportovaná, lekárka červenej armády - Zinaida Berezovská. Tá ho mala pri sebe až do svojej smrti, v roku 1983. O dvanásť rokov neskôr sa denník ocitol v rukách Anastasie - Berezovskej vnučky, ktorej zásluhou sa cenného svedectva ujalo Centrum pre štúdium holokaustu, ktoré sídli v Severnej Kalifornii.
Denník odhaľuje bežný život a kruté podmienky, ktoré panovali počas 2. svetovej vojny v židovskom gete v Lodži. Rywka je silno veriaca ortodoxná dievčina, ktorá zveruje denníku svoje najskrytejšie sny a túžby. Spomína si na svojho otca, ktorý zomrel po tvrdom zásahu gestapa a krátko na to podľahla chorobe jej matka. Rywka sa tak ako najstaršia v rodine musí postarať o svojich súrodencov - Abrama, Tamarciu a Cyporu. Prví dvaja boli krátko po umiestnení v gete deportovaní do koncentračného tábora, v ktorom zahynuli. Rywka túži po vzdelaní, ktoré jej však vojna upiera, napriek tomu veľa číta a píše. V gete si spraví krajčírsky kurz, aby si aspoň trochu finančne prilepšila. S láskou píše o svojej učiteľke a tútorke Surcii, ktorá Rywku usmerňuje v jej literárnej činnosti. Rywka v denníku opisuje vzťahy s ostatnými svojimi príbuznými, najmä so sesternicami, ktoré neboli vždy ideálne. Napriek strašným podmienkam, ktoré vládli v pracovnom tábore, Rywka sníva o lepšom svete, nevzdáva sa, verí, že vojna čoskoro skončí a vtedy konečne začne aj pre ňu ten skutočný život..."...Och tak veľmi túžim žiť! Chcem spievať! Jar! Milovaná jar!" (s.171).
Autorom knihy sa podarilo zistiť, že Rywka akoby zázrakom prežila obdobie, ktoré strávila vo vyhladzovacom tábore Osvienčim, kam bola deportovaná z lodžského geta, taktiež aj neľahké obdobie v pracovnom tábore Christianstadt, dokonca zvládla aj pochod smrti do Bergen Belsenu. Tu sa však stopy po Rywke strácajú. Niektorí historici sa domnievajú, že po vojne putovala do švédskeho Niendorfu, v ktorom sa zotavovalo tisíce ľudí, ktorí prežili holokaust. Archívy v Niendorfe však nemajú o Rywke nijaký záznam. Nie je pochovaná ani na židovskom cintoríne v Lubecku, na mieste posledného odpočinku väčšiny niendorfských pacientov.
Autori knihy a členovia nadácii navštívili mnohé miesta, ktoré nejakým spôsobom súviseli s Rywkynou minulosťou, stretli sa s desiatkami ľudí z jej okolia, no zatiaľ ich pátranie uviazlo na mŕtvom bode.
Denník Rywky Lipszycovej veľmi pripomína denník jej rovesníčky Anny Frankovej. Štýlom písania, myšlienkami, vzťahmi, túžbami, zúfalstvom, nádejou, zamysleniami, podobným osudom oboch hrdiniek.
Kniha obsahuje okrem samotného denníka aj kapitoly venované púti tohto vzácneho svedectva. K prvému vydaniu došlo v San Franciscu v roku 2014. Niekoľko strán je venovaných životu v lodžskom gete a histórii samotného mesta. Dôležitou súčasťou knihy sú spomienky Rywkyných príbuzných (sesterníc Miny a Ester). Posledná kapitola opisuje pátranie po ďalších osudoch Rywky Lipszycovej. Nechýba ani viacero vzácnych dobových fotografií. Denník je dôležitým historickým svedectvom, ktoré je potrebné si pripomínať. Kniha rozhodne stojí za pozornosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára