"Tvrdili mu, že Čechoslovenka pracuje naplno. Teraz sa na vlastné oči presvedčí. Mieša maltu. Násadu drží oboma rukami. Odvrátil sa a zrazu sa nečakane znova pozrel, či nepodvádza. Věra držala násadu s vypätím síl a vôle. Azda tých zopár krajcov navyše spôsobilo, že nespadla. Spotila sa, nie od námahy, ale od strachu. Cítila na sebe veliteľov pohľad a vedela, že v tejto chvíli sa rozhoduje o jej živote a Nadinom osude." (s.157).
Postupne ako vychádzajú najavo stále nové a nové fakty, svedectvá a historické skutočnosti, myslím si, že sovietske gulagy a nacistické koncentračné tábory boli na rovnakej úrovni zla, len pod inou diktatúrou. Ak si prečítate príbeh Věry Sosnarovej, určite mi dáte za pravdu.
Věra mala len štrnásť rokov, keď do domu v ktorom bývala, vtrhli sovietski vojaci a odvliekli ju spolu s matkou a mladšou sestrou Naďou na výsluch. Odtiaľ ich premiestnili na bývalý bitúnok, na ktorom zhromažďovali (nielen) všetkých vojnových zločincov. Písal sa rok 1945. Zatiaľ čo väčšina sveta oslavovala koniec 2. svetovej vojny, Věra so sestrou a matkou putovali na Sibír, ktorý sa mal stať na dvadsať rokov ich novým "domovom." Sovietska vláda obvinila Věrinu matku zo zrady. Jej manžel, ktorý slúžil u vojska cára Mikuláša II. počas I. svetovej vojny, ušiel so svojou ženou pred boľševikmi do Československa. Mali spoločnú dcéru Tamaru, ktorú si bývalý vojak vzal po rozvode k sebe. Věra s Naďou sa už narodili a aj vyrastali v Brne. Aj napriek veľkej chudobe si Věra spomína na detstvo ako na šťastné obdobie svojho života.
Teraz je však po vojne a ona spoločne s tisíckami ďalších väzňov sedia v "dobytčáku" a smerujú na jedno z najdrsnejších miest na svete. Cestou ich hromadne znásilňujú strážcovia, ktorí sa na ženách a dievčatách z vlaku pravidelne striedajú. Čím bližšie idú na východ, tým viac pribúda strážcov z radov divokých mongolských kmeňov. Věrina matka umrie v tábore už po niekoľkých mesiacoch. Z tej hrôzy a zúfalstva sa zblázni a pokúsi sa zabiť svoje dve dcéry, aby ich vykúpila. Strážcovia ju nechajú zamrznúť v noci na snehu. Veřa a Naďa sú od tej chvíle odkázané jedna na druhú. Osem rokov spoločne pracujú dvanásť hodín denne v lesných táboroch, kde musia čeliť okrem krutých mrazov, hroznému zaobchádzaniu zo strany bacharov, šialenému hladu aj útokom vlkov a rysov, objavujúcich sa bezprostredne po zotmení. Věra len s vypätím posledných síl prekoná týfus. Ďalších dvanásť rokov obe sestry otročia v ruských baniach, továrňach, na poliach. Napriek všetkému, po tých hrôzach čo prežili, ich držala pri živote viera, že opäť uvidia svoju vlasť. Rozpošlú preto hneď niekoľko listov, v ktorých prosia zástupcov československej vlády o to, aby im pomohli s návratom do Brna. Odmietavé stanovisko im pošle dokonca aj vtedajší prezident Československa A. Novotný, ktorý sestrám doslova odpovedal, že Československo nemá záujem o ich návrat. Napriek tomu sa sestry nevzdávajú. Hlavne Věra. Pritom ruská vrchnosť im prisľúbila, že pokiaľ si vezmú ruské občianstvo, budú dostávať plnú mzdu za vykonanú prácu, pridelia im bývanie a zaplatia im aj riadne kvalifikačné štúdium. Věra a Naďa lákavej ponuke odolajú a po takmer dvadsiatych rokoch strávených v sovietskych lágroch sa môžu konečne vrátiť naspäť do Československa. Ako lacná pracovná sila na jedno z miestnych roľníckych družstiev na južnej Morave. Po návrate do vlasti mala Věra 34 rokov a vážila 37 kíl.
Věra Sosnarová má dnes osemdesiat 85 rokov a žije v skromných podmienkach. Stará sa o ťažko chorého syna, ktorý trpí leukémiou. Druhý syn má tri deti a je našťastie zdraví. Věrina sestra Naďa sa vydala za Slováka.
Je neuveriteľné, čo všetko táto nenápadná pani prežila. O svojom svedectve musela pod hrozbou deportácie mlčať až do roku 1974. Napriek tomu o ňom prehovorila až niekoľko rokov po páde železnej opony. Aktuálny rozhovor s Věrou Sosnarovou (z roku 2017) na konci spomienkovej knihy je rovnako pútavý ako samotný jej príbeh. Preto si ho určite nenechajte ujsť.
"Viete, trápi ma, prečo po vojne... a koľko je to už rokov... prečo sa nikdy nespomínajú gulagy, že tam zahynuli tisícky ľudí, tisícky ľudí otrávili, nahnali do barakov , poliali, zapálili... a tí neboráci zhoreli zaživa... ale pomôcť sme im nemohli... Boli ste radi, že sami ste prežili ďalší deň, že ste prežili ďalšiu minútu, za to ste ďakovali tomu tam hore, Pánu Bohu... že ešte žijete. To urobili Rusi! Už som to povedala niekoľkokrát, že odpustiť môžem, ale zabudnúť... na to sa nedá zabudnúť. A nájdu sa aj takí, ktorí čo tvrdia, že to nie je pravda, že to sa v gulagoch nerobilo. Ten, kto to hovorí, ten by si to mal skúsiť, aby vedel, aké to je... aspoň jeden deň, stlačil by aj jeden deň" (s.289).
Hitler a Stalin boli vo svojej podstate rovnakí šialenci. Zatiaľ čo ten prvý tú svoju schovával pod hnedým plášťom nacizmu, ten druhý si na to vybral červený kabát komunizmu. Keď čítate o živote bežných väzňov, ktorí boli zavretí či už v sovietskom gulagu alebo v nacistickom koncentračnom tábore, je to takmer identické rozprávanie. Hlad, choroby, ťažká, často nezmyselná práca, nádej, smrť. Politika bola až druhoradá. Veď išlo "len" o človeka. Vždy ide "len" o človeka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára