RECENZIA: Mariusz Szczygiet – Gottland ( Dokořán, 2008 )

„Uvedomila som si, že psychiatrická liečebňa bola v Československu jediným normálnym miestom, pretože tam všetci mohli beztrestne hovoriť, čo si naozaj mysleli“(s.147).

Názov knihy poľského autora je viacvýznamový. V preklade môže označovať „božiu krajinu“ s trošku ironickým podtextom, alebo skratku obdobia, v ktorom vládol tragikomický prezident  Klement Gottwald. Jeho skutočný význam vysvetlil samotný autor, ktorý si názov pre sériu svojich reportáží vypožičal od názvu múzea venovanému českej legende- Karlovi Gottovi, ľudovo prezývaného „božský Kája.“ Väčšina reportáží sa dotýka obdobia socializmu a významných osobností, ktoré v tomto období žili. Je veľkým pozitívom, že knihu napísal poľský spisovateľ, pretože cudzinec má predsa len väčší odstup ako českí historici. Príbehy významných českých osobností a atmosféra doby sú zobrazené naozaj pútavo.

Osobne ma najviac zaujali reportáže –„Ani krok bez Baťu“(o legendárnom českom podnikateľovi v obuvníctve), „Miláčik“(príbeh novinára Jana Procházku, jednej z obetí Pražskej jari), „Život je chlap“(reportáž o speváckej legende 1968 Marte Kubišovej), "Lovec tragédií“(príbeh spisovateľa Eduarda Kirschbergera, neskôr Karla Fabiána, ktorý sa dokázal prispôsobiť akejkoľvek dobe).

Szcygiet napísal sedemnásť pútavých reportáží a napriek populárnemu štýlu sa mu podarilo udržať úroveň a neskĺznuť k lacnej bulvárnej výpovedi, čo je jednoznačné pozitívum. Kniha pripomína nedávno vydané dielo -Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog, a štýl, akým je napísaný zase Tvrtkove reportáže z pekla.

Na záver ukážka, v akej šialenej dobe sme niekoľko desaťročí žili: „Spisovateľku Lenku Reinerovú zatvoria na samotku na pätnásť mesiacov, nepovolia jej ani vychádzky. (Keď sa pýta, za čo ju zavreli, zakaždým dostane odpoveď:  -Sama najlepšie viete- ). Nakoniec ju bez súdu prepustia a vyvezú do parku na kraji mesta. Keď sa vráti domov, vidí, že muža a dcéru poslali nevedno kam a že u nich býva niekto iný. Rodinu nájde v polozrúcanom dome sto kilometrov za Prahou. (Keď sa po niekoľkých rokoch dožaduje potvrdenia o svojej väzbe, dozvie sa, že jej prípad neexistuje: -Asi sa vám, súdružka, niečo prisnilo- povedia jej na ministerstve vnútra)“ (s.177). 


HODNOTENIE :  ***