"Znelo to ako hlas mojej mamy. Vždy mi hovorila, že dokážem čokoľvek. Čokoľvek, na čo budem mať odvahu. Čo hovoríš na toto, mami? Myslela si si niekedy, že budem mať odvahu prežiť sama pánubohu za chrbtom? Vietor mi neodpovedal, a tak som si len zhlboka vzdychla a pritiahla lano čerstvo vyrobenej plachty. Pozrela som na kompas, mierne som pootočila kormidlom na kurz tristo stupňov, robila som si nádeje, že tak sa dostanem na Havaj. Potom som sklonila hlavu a rozplakala som sa. V tom šírom vodnom svete som nemala nikoho, iba seba." (s.78).
Rok 1983. Tami Oldhamová a jej snúbenec Richard Sharp boli šťastný mladý pár. Oboch fascinovali jachty a lode. Jedného dňa sa vybrali na spoločnú plavbu do San Diega. Prvé dva týždne boli ako z rozprávky. Modrá obloha, belasý oceán a pokojná plavba. Potom sa však znenazdajky objavil hurikán Raymond, ktorý vytvoril vlny vysoké ako mrakodrap. Richard poslal svoju snúbenicu do podpalubia, čím jej zachránil život. Sebe však už pomôcť nedokázal. Keď sa Tami prebrala z bezvedomia, čakala ju približne štyridsať dňová plavba šírim oceánom. Po celý ten čas si spomínala na milovaného človeka, zápasila s halucináciami, no napriek tomu sa rozhodla počúvať neznámy vnútorný hlas,ktorý jej v ťažkých chvíľach výrazne pomáhal. Po viac ako mesačnej plavbe napokon dorazila k Havajským ostrovom, kde jej poskytli prvú pomoc. Skontaktovala sa s príbuznými a po pár dňoch odcestovala späť do vlasti. Návrt do normálneho života však bol pre Tami oveľa dlhší a náročnejší ako sama očakávala....
Priznám sa, že pre mňa, ako čitateľa, boli zaujímavé prvé stránky románu, keď snúbenci zápasili s hurikánom. Nasledujúce Tamine spomínanie na súkromný život mi prišlo dosť rozvláčne, nudné a statické. Nečudujem sa, že sa príbehu nedávno zhostili filmoví tvorcovia, námet je skutočne zaujímavý, ale samotná kniha ma nejako zvlášť nenadchla. Tuctové spracovanie s klasickým americkým záverom, ktorý ničím neprekvapí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára