"Zakrátko dovidenia, položím telefón naspäť na palubnú dosku a pár sekúnd hľadím na čelné sklo do blba, kým môj mozog spracuváva predchádzajúcu konverzáciu. Potom si zhlboka vydýchnem a opriem sa do sedadla. Vydá zvuk ako keď žmýkate špongiu a na tvári sa mi rozleje široký spokojný úsmev. Zrazu mi nič naokolo - vylágrovaný vrak, ktorý riedim, zápcha, nasratí ľudia, ani fakt, že som na hranici dehydratácie - ani trochu nevadí. - " (s.12).
V podstate jednoduchý príbeh o jednom mladom chalanovi, ktorému stroskotali plány a jedného dňa začal pracovať ako šofér autobusu v jednej z najvyspelejších európskych krajín. Popri svojských cestujúcich sa musí vysporiadať s nevyspytateľnou prírodou a jazykovou bariérou.
Ondrej Sokol si vyskúšal aké je to viesť Indov, mentálne postihnuté deti, šibnutých pubertiakov, večne nespokojných dôchodcov, neraz bol nútený poskytnúť prvú pomoc priamo počas výkonu služby, spravil si výlet na Špicbergy a musel sa vyrovnať so smrťou svojej mami.
Dej je v podstate druhoradý, dominantný je v knihe predovšetkým geniálny jazyk autora plný originálnych prirovnaní, metafor, občasných vulgarizmov a sarkazmu. Román vychádzal spočiatku ako blog na pokračovanie, no veľký úspech si vyžiadal knižnú verziu. Skvelá slovná nálož!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára