RECENZIA: Blake Crouch - Temná hmota (Zelený kocúr, 2017)

HODNOTENIE:   ***                            KNIHA MESIACA MAREC

"To je záhada. Sú však náznaky. Väčšina astrofyzikov tvrdí, že sila udržujúca pokope hviezdy a galaxie - to niečo, vďaka čomu funguje celý náš vesmír - , má svoj pôvod v teoretickej substancii, ktorú nemôžeme merať ani priamo pozorovať. Vedci ju nazývajú tmavou hmotou. A táto tmavá hmota tvorí väčšinu známeho vesmíru. 
 - Ale čo to presne je? - 
 - To nikto nevie naisto. Fyzici neustále vymýšľajú ďalšie teórie, aby vysvetlili jej pôvod a podstatu. Vieme, že má gravitáciu ako bežná hmota. no skladá sa z niečoho celkom iného.
 - Nová forma hmoty. - 
 - Presne tak. Niektorí zástancovia strunovej teórie si myslia, že tmavá hmota by mohla vysvetľovať existenciu mnohovesmíru. - 
 - Daniela sa na chvíľu zamyslí a potom sa spýta:  - Takže všetky iné reality... kde   sú? - " (s.123).  

" - Čisto hypoteticky, - poviem.  - Vedec, profesor fyziky žijúci tu v Chicagu. Nie je síce taký úspešný, ako si to predstavoval, ale je šťastný, väčšinou spokojný a ženatý, - pozriem na Danielu a myslím na to, čo o nej Ryan povedal v galérii, - so ženou svojich snov. Majú spolu syna. Majú dobrý život.
Jedného dňa sa tento muž vyberie do baru, aby sa stretol so svojim dávnym priateľom, spolužiakom z univerzity, ktorému prednedávnom udelili významnú cenu. Na ceste domov sa niečo stane. Nikdy sa nevráti. Unesú ho. Čo sa udeje potom, nie je celkom jasné, ale keď muž znovu nadobudne vedomie, nachádza sa v laboratóriu niekde na juhu Chicaga a už nič nie je také, aké bolo. Jeho dom je iný. Už nie je profesor a nie je ženatý s tou ženou." (s.101).   

Jason Dessen učí na strednej škole kvantovú mechaniku. Mal šancu dotiahnuť to na výnimočného vedca, no keď sa im s manželkou narodil syn, kariéra musela ísť bokom. Občas sa zamýšľa nad tým, ako by sa uberal jeho život, keby Daniela pred štrnástimi rokmi neotehotnela a nepriviedla na svet Charlieho. 
Jason sa práve chystá do baru, aby pogratuloval svojmu dávnemu priateľovi a spolužiakovi Ryanovi Holderovi k získaniu významného vedeckého ocenenia, ktorého by sa za iných okolností dočkal možno práve on...
Všetko sa zdá byť v najlepšom poriadku. Jason a Dessen si spoločne vypijú a zaspomínajú na staré dobré časy. Keď sa Jason vracia späť domov, za rodinou, prepadnú ho neznámi muži. Donútia ho sadnúť za volant a odšoférovať auto k opustenému skladu. Tam ho zviažu a pichnú mu do tela neznámu drogu.

"Nie som boháč.
Môj život má hodnotu len pre mňa a pre mojich blízkych. Nikdy ma nezatkli, nikdy som nespáchal zločin.
Nikdy som sa nevyspal so ženou iného muža.
Jasné, stane sa, že v premávke občas niekomu ukážem vztýčený prostredník, ale to je Chicago." (s.20.). 

"Poviem ti, čo viem, Daniela. Ty a ja žijeme v mojom byte vo štvrti Logan Square. Máme štrnásťročného syna, ktorý sa volá Charlie. Som priemerný profesor na Lakemonte. Ty si úžasná manželka a matka, ktorá obetovala svoju umeleckú kariéru, aby mohla zostať doma. A teraz ty, Ryan. Ty si slávny neurovedec. Ty si získal Paviovu cenu. Ty si prednášal po celom svete. A viem, že to znie ako absolútne šialenstvo, ale nemám mozgový nádor, nikto sa so mnou nezahráva a neprišiel som o rozum." (s.104). 

" - Pozri, možno mi uveríš a možno nie, ale musíš vedieť, že ja verím tomu, čo hovorím. Nikdy by som ti neklamal. -
Toto je asi najbizarnejšia chvíľa, akú som zažil odvtedy, čo som sa prebral v laboratóriu: sedím na posteli v hosťovskej izbe v byte ženy, ktorá je aj nie je moja manželka, rozprávam jej o našom synovi, ktorého sme zjavne nikdy nemali, a o živote, ktorý sme spolu neprežili." (s.109). 

Keď sa Jason preberie, všetko vyzerá inak. Vo svete, v ktorom sa prebral je svetovo uznávaným vedcom. Jeho žena je slávna umelkyňa a práve chystá veľkolepú výstavu svojich obrazov. Nemajú však spolu syna, naopak, Daniela chodí s jeho najlepším priateľom Ryanom. Chlap menom Leighton Vance začne Jasonovi tvrdiť, že sa práve vrátil zo štrnásť mesačnej misie a ako jediný prežil riskantný experiment. V novej realite pracuje Jason v súkromnom laboratóriu Velocity Laboratory, ktoré vedie spoločne s Leightonom. Jason je úplne hotový. Všetko na čom mu záležalo je preč a navyše sa ho niektorí ľudia pokúšajú zabiť. Stal sa súčasťou nejakého spiknutia, za ktorým stojí niekto mocný a vplyvný? Alebo mu len preskočilo a teraz sa nedokáže zaradiť späť do normálneho života? 

Spočiatku skvelý akčný thriller na spôsob Bessonovho Kuriéra sa postupne mení na klasický sci -fi príbeh, ktorému však dochádza napätie. Postava Jasona je celkom fajn, no časom akoby sa prestala vyvíjať. Príbehu nechýba originálny námet, ale jeho potenciál sa dal podľa môjho názoru využiť ešte o niečo lepšie. Priznám sa, že nie som nejaký veľký fanúšik sci - fi, takže tí, ktorí tomuto žánru holdujete, pokojne si pridajte jednu hviezdičku navyše.        

HARPER LEE

S. J. PARRIS

KATE ATKINSON

JANE AUSTENOVÁ

CHARLOTTE BRONTEOVÁ

VIRGINIA WOOLF....

TO SÚ LEN NIEKTORÉ Z MNOHÝCH MIEN, BEZ KTORÝCH BY BOL SVET UKRÁTENÝ O SKVELÉ LITERÁRNE DIELA. 


VŠETKO NAJLEPŠIE K VÁŠMU DNEŠNÉMU SVIATKU. A NIELEN IM, ALE VŠETKÝM VÁM, DRAHÉ ŽENY :)

DEJINY PÍSANÉ SE*OM - Básnikova slabosť (misia tretia)

BÁSNIKOVA SLABOSŤ (misia číslo tri)

"Ak mám byť úprimná, ja som toho starého baťušku s klobúkom a paličkou nikdy veľmi nemusela" pohŕdavo mávla rukou Martina Molnárová a zopla si vlasy do chvosta. 
"Možno po tomto zmeníš názor" usmiala sa šéfka projektu a nalistovala nejaký starý dokument. "Nedávno sa nám podarilo získať z Dolného Kubína, z Múzea Pavla Orságha Hviezdoslava, zaujímavé dobové listiny, v ktorých sa okrem iného píše, že tento veľký slovenský básnik a dramatik napísal sám pre seba akúsi... nazvime to alternatívnu hru Hájnikovej ženy, ktorá je plná otvorených erotických scén. Tento rukopis však stihol tesne pred smrťou, niekedy koncom roku 1920, spáliť v kozube, v horárni pod Babou Horou, kde sa údajne celý príbeh aj odohráva. Vašou úlohou bude získať tento vzácny dokument, ktorý by mohol prinajmenšom spopularizovať, alebo dokonca úplne zmeniť pohľad dnešnej mladej generácie na toho slávneho autora, na ktorého väčšinou nazerajú podobne ako naša slečna Martina, či sa mýlim ?" s jemnou iróniu v hlase sa pozrela na študentku Alena Vránová. Tá sa mierne začervenala a sklopila oči.
"Ocitnete sa v horárni pod Babou horou v roku 1890, teda zhruba rok po napísaní erotickej verzie Hájnikovej ženy. Náš slávny bard bude mať v tom čase približne štyridsať rokov. Vašou úlohou bude upútať pozornosť tohto veľkého muža a získať tajný rukopis. Budete mať na to štyri hodiny, tak sa posnažte. Scenár bude približne takýto. Ocitnete sa blízko horárne tesne pred búrkou, ktorá, podľa dostupných údajov dobových kroník, vypukne okolo druhej hodiny poobede. Chvíľku počkáte, kým premoknete a potom zaklopete na dvere horárne s tým, že ste boli na rodinnej návšteve a cestou späť ste zmokli, takže by ste sa rady trošku osušili. Búrka by mala skončiť niečo pred šiestou, kedy už, dúfajme, budete mať rukopis vo svojej moci." Nejaké otázky, dámy?" striedavo behala pohľadom po dievčatách Alena Vránová. "Áno, Diana?" oslovila budúcu učiteľku, keď zbadala, že sa hlási o slovo podobne ako žiačka na základnej škole.
"Iba sa mi to zdá, alebo nám dávate stále menej času na plnenie jednotlivých misií? uštipačne sa opýtala Diana.
"Čas, ktorý máte vyhradený na jednotlivé misie konzultujeme s viacerými odborníkmi a mám pocit, že zatiaľ sme rozhodli vždy správne. Alebo sa mýlim? Prídu misie, kedy ho budete potrebovať viacej, zatiaľ však nebolo potrebné vás nechávať v časopriestore dlhšie ako pár hodín. Ešte nejaké otázky?" vyzvala študentky šéfka, no odpovedalo jej len niekoľko sekundové mlčanie. "Fajn, ideme na to."

Študentky si obliekli vyšívané kroje, s ktorými bola Alena Vránová, súdiac podľa úsmevu, veľmi spokojná.
"Ten hlboký výstrih, s tými tenkými šnúrkami, tiež konzultujete s odborníkmi?" neodpustila si štipľavú poznámku Monika a rukami si napravila svoj obtiahnutý hrudník.
"Ty sa máš najmenej čo sťažovať" usmiala sa šéfka projektu a bruškami prstov sa hrala s golierom na blúzke. 
Dvojica mužov v slnečných okuliaroch a tmavých oblekoch bez slova nasadila študentkám lesklé masky a o pár sekúnd...

V diaľke bolo počuť hrmenie a obloha získala sivý odtieň. "Zdá sa, že údaje dobových kroník o počasí neklamali" zhodnotila situáciu študentka muzeológie a obrátila oči smerom k nebu. Asi päť minút na to sa zdvihol silný vietor, bolo počuť hlasné šumenie a potom sa spustili prvé dažďové kvapky. 
"Nepôjdeme sa už schovať dnu?" naliehala nervóznym hlasom nádejná archeologička a odhrnula si z čela mokrú ofinu. 
"Ešte chvíľu vydrž, nech to naozaj vyzerá, že sme zmokli" zastavila ju Diana a privrela oči. Dážď silnel. Dievčatá ako na povel vybehli z riedkeho lesa a Martina silno zabúchala na dvere. Chvíľu bolo ticho. Potom začuli tiché kroky a pootočenie kľúčom v starej zámke.
"Môžem vám nejako pomôcť?" spýtal sa maďarským prízvukom muž v dlhom kabáte s upravenými fúzikmi. 
"Chceli by sme vás poprosiť, či by ste nás na chvíľku neprichýlili, kým prejde tá hrozná búrka a trochu nevyschneme" pozrela na spisovateľa prosebnými očami Monika a schválne sa hrala s mokrou šnúrkou, ktorá jej visela tesne nad pevnými prsiami. Pavol pár sekúnd bez slova stál vo dverách, akoby premýšľal. Napokon gestom naznačil študentkám, aby ho nasledovali. "Tie mokré veci si vyzlečte, aby ste neprechladli" povedal direktívnym hlasom dievčatám, keď si posadali okolo praskajúceho krbu, z ktorého sálalo príjemné teplo. "Nebojte sa, pôjdem vedľa" prevrátil očami spisovateľ, keď zbadal v ich očiach tri veľké otázniky. Každej z nich hodil jednu prikrývku a vytratil sa vedľa.
"Čo myslíte, kde asi schováva ten tajný rukopis?" nahlas uvažovala Martina, keď si dávala cez hlavu mokrú košieľku.
"Premýšľaj. Kde by si sa nachádzala ty, keby si bola erotický rukopis?" rozosmiala sa nádejná archeologička a vyzliekla si tenké biele nohavičky.
"To náhodou nie je zlá úvaha" zamyslela sa budúca učiteľka dejepisu a nenápadne si obzerala zariadenie horárne. 
Slávny básnik im medzitým uvaril čaj z nasušených bylín a pridal doň lyžičku horského medu. 
Študentky sa zabalili do teplých prikrývok a lavicu si posunuli bližšie ku krbu. Pár sekúnd bez slova hľadeli do plameňov. 
Martina si nechala skĺznuť teplú prikrývku z ramien. Keď to Pavol zbadal, zvodne sa na neho usmiala. "Viete, všetkým trom sa nám veľmi páči Hájnikova žena, len sme čakali, že to bude...ako by som to povedala" odmlčala sa na chvíľu študentka muzeológie a odpila si zo šálky horúceho čaju. "Možno také erotickejšie" posledné slovo vyriekla len pošepky a významne pri tom žmurkla na svoje kamošky. 
"To je pravda. Je to skvelý príbeh, ale chýba tomu trošku viac šťavy" doplnila ju Martina a provokatívne si vopchala ukazovák do úst ako malá nezbedná školáčka.
Vlhké drevo v krbe niekoľkokrát silno zapraskalo. Básnik si prešiel po niekoľko dňovom strnisku a s hlasným povzdychom sa zdvihol z vŕzgajúcej lavice. "Tak ma tu chvíľku počkajte" lišiacky šibol očami a po chvíli sa vrátil s hŕbou ručne popísaných papierov. Opatrne ich položil na stôl a nechal dievčatám, nech do nich nahliadnu. Tie sa na ne vrhli ako sliepky na gazdinú, keď zo zástery vysýpa voňavé obilie.
"Opatrne, dámy, zastavil ich Pavlov zvýšený hlas a papiere odznova usporiadal podľa strán. Po chvíľke váhania ich podal Diane. Asi sa mu zdala najnormálnejšia z celej trojice. Kto vie? Budúca učiteľka dejepisu si čítala príbeh spočiatku len sama pre seba, no napokon sa o najzaujímavejšie pasáže podelila aj so svojimi kamoškami. "Počúvajte toto," povedala vzrušeným hlasom a len čo si odpila z čaju, pokračovala: "Artuš Viláni vyložil vystrašenú Hanku na stôl, vyhrnul jej suknicu a s plamienkami v očiach hľadel na jej lono. Roztrhol jej košieľku, z ktorej sa vyvalili dva veľké prsníky. Hanka zastonala od strachu, ale v tom výkriku bolo aj niečo iné. Bez toho, aby si to uvedomovala, stehná sa jej samé od seba oddialili ďaleko od seba a Artuš Viláni... "Teda a ja som vás mala za nudného básnika" skočila Diane do reči Monika a cítila, ako sa pri tom červená.
"Nudného?" trochu nechápavo sa zatváril slávny spisovateľ a nalial si do prázdnej šálky zvyšok čaju. Vonku sa medzičasom opäť vyjasnilo. Slnečné lúče osvecovali tmavú horáreň a osvietili aj ciferník nástenných hodín, ktoré viseli tesne nad kozubom. Do šiestej ostávali necelé dve minúty.
"No doriti" zahrešila Diana a pozrela sa na Moniku s Martinou. Všetky tri zo seba zhodili prikrývky, aby im nebránili v rýchlom behu. Budúca učiteľka dejepisu schytila rukopis a vyletela z horárne za dievčatami...

"Viete mi vysvetliť názov básnickej zbierky, ktorú vydal Hviezdoslav v roku 1890 pod názvom Nahé grácie v horárni?" s úsmevom nalistovala aktuálnu učebnicu literatúry Alena Vránová, keď už všetky tri sedeli na gauči a tvárili sa, že nevedia, o čom ich šéfka hovorí. "Kto vie?" mykla plecami Diana, "ale mám taký pocit, že čo nevidieť už nebude náš slávny básnik najmenej obľúbeným autorom v očiach dnešných študentov."
"To je celkom možné" prikývla šéfka projektu a zasnene pri tom hľadela niekam pred seba. Potom sa konečne vrátila späť do reality a preložila si nohu cez nohu. "V každom prípade blahoželám k ďalšej úspešnej misii" dodala na záver a z vrecka vytiahla vibrujúci mobil. "Prosím? Vránová."           
                     

RECENZIA: Kate Atkinsonová - Život po živote (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:   ****

" - Samozrejme, caritas je láska. Ale to iste viete. - 
   - Nemám pocit, že nedostávam dosť lásky, - poznamenala Uršula. - Ale prečo citujeme Korinťanov? Myslela som, že ste budhista. -
   - Ach, ja nie som nič, - vyhlásil doktor Kellet.  - A samozrejme, som všetko, - dodal, podľa Uršuly elipticky.
   - Otázka je, - pokračoval, - či máte dosť. - " (s.486). 

Predstavte si, aké by to bolo skvelé. Mať v živote viacej možností. Jednoducho sa opäť narodiť a vrátiť sa do bodu, v ktorom sme niečo pokazili a pokračovať zase ďalej...

Ursula Toddová sa narodIla 11. februára 1910, v údolí, ktoré je známe pod názvom Líščie nárožie. Jej rodičia sú Hugh a Sylvie. Okrem toho je obklopená súrodencami. Starším bratom Mariceom, ktorý je odmalička trochu krutý a zákerný, sestrou Pamelou, miláčikom rodiny Teddom a po rokoch pribudne aj najmladší Jimmy. Okrem toho má najlepšiu priateľku Millie a veľmi svojskú tetu Izzie, typickú bohémku a rebelku.
Uršula má zvláštny dar, keď svoj život môže prežívať zakaždým nanovo, každý raz o niečo dlhšie a vždy skončí iným tragickým koncom. Po každom narodení sa ocitá na začiatku, čím dostáva šancu vyhnúť sa osudovým chybám a ísť ďalej. Aj keď si na predošlé životy nespomína, v rozporuplných situáciách má v sebe silný vnútorný pocit, ktorý ju varuje pred prichádzajúcim nesťastím. Stačí malý krok a všetko môže byť úplne inak. A tak Uršula prežíva viacero životov, ktoré sú zakaždým trochu iné. V jednom si vezme za muža učiteľa, ktorý pred ostatnými úspešne skrýva tyranské správanie, v ďalšom je milenkou vysoko postaveného muža, pracujúceho pre námorníctvo. Raz pomáha obyvateľom Londýna počas bombardovania, inokedy je zase najlepšou priateľkou Evy Braunovej, Hitlerovej budúcej manželky a zároveň je vydatá za vysoko postaveného nacistu, s ktorým vychováva dcéru. Jeden čas robí sekretárku pre britskú vládu, kde sa zoznámi s charizmatickým architektom, potom sa opíja sama v londýnskom byte. Záleží od jej neraz drobných životných rozhodnutí. 

Uršula má na rozdiel od nás ostatných jednu veľkú výhodu. Keď v živote niečo pokazí, má šancu to ešte viackrát napraviť. Alebo že by to nebola až taká výhoda?
Hlavnú hrdinkou sprevádzame až do roku 1967, kedy sa už chystá na dôchodok. Jej ďalšie osudy nám nie sú známe. Najčastejšie budeme ponorený v dvadsiatych, tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia, kedy zažívala Európa naozaj búrlivé obdobie.

Okrem výborného námetu, pútavého príbehu a zaujímavých postáv, nás poteší aj občasný svieži humor: " - No, veľká škoda, že ťa neprijali na Cambridge, - povedal Hugh. - Maurice je rozhodnutý vyštudovať univerzitu, a pri tom je úplne hlúpy. Aby dcére nejako vynahradil sklamanie, kúpil jej športový kabriolet Raleigh, čo jej priam vyrazilo dych, a Teddy sa spýtal, čo dostane on, keď neurobí skúšky." (s.185). 
"V Neapole, meste, ktoré ich naozaj desilo, si najali výrečného turistického sprievodcu, strávili najdlhší deň svojho života chodením po vyprahnutých, zaprášených ruinách stratených miest Rímskej ríše a zhora na ne pálilo neľútostné slnko. 
 - Páni moji, - zamrmlala Kathy, keď sa tackali po opustenom Herculaneu, - teraz ľutujem, že si niekto dal tú námahu, aby to vykopal. - " (s.419). 

Atkinsonovej román Život po živote mi v niečom pripomína film s Ashtonom Kutcherom a Amy Smart - Osudový dotyk a tiež Kingovu knihu 22.11.1963. Mám jednoducho slabosť na príbehy, v ktorých sa cestuje v čase a ešte majú aj myšlienku. Takže pokiaľ ide o mňa, jednoznačná spokojnosť.  
      

RECENZIA: Robert Merle - Až delfín prehovorí (Argo, 2013)

HODNOTENIE:  ***

" - Tak dobře, já vám něco povím. Je to dávno, žili jsme na zemi, jedli jsme věci, které rostou na zemi, a byli jsme šťastní. Potom jsme byli vyhnání ze země a donucení žít ve vodě. Ale země nám chybí, myslíme na ni stále, proto rádi plaveme u břehu a vidíme lidi." (s.169).

Henry Sevilla je uznávaný vedec, ktorý spoločne so svojim tímom experimentuje s delfínmi. Jeho tím tvoria: Michael - rebel a veľký odporca Vietnamskej vojny, nevýrazný Peter, zhovorčivá Suzy, nepríťažlivá Maggie, feministka Lisbeth, Sevillova príťažlivá mladá asistentka Arlette a skúsený Bob Manning. Po tom, čo Michaela zatvoria do väzenia, lebo odmietne narukovať do vojny, v tíme ho nahradí mlčanlivý Simon. 
Vedecká skupina doktora Sevillu pozoruje správanie dvojice delfínov - Ivana a Bessie (neskôr ich premenujú na Fa a Bi). Všetci sú unesení tým, čo všetko tieto morské cicavce dokážu. Nielen pokiaľ ide o intelektuálnu, ale aj citovú stránku. 
Príbeh sa odohráva v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, v čase, kedy je svet rozdelený na dva póly. Spojené štáty vynakladajú veľké materiálne aj ľudské zdroje vo Vietnamskej vojne. Aj preto tajné bezpečnostné zložky hľadajú všetky možné aj nemožné spôsoby, ktorými by dokázali zaskočiť nepriateľa. Keď sa armáda dozvie o práci doktora Sevillu, okamžite sa s ním skontaktuje. Vysoko postavený dôstojník Lorrimer, tajný agent, ktorý vystupuje pod prezývkou Mr.C., člen námorníctva David Adams, tí všetci tlačia na Henryho Sevillu, aby prenechal ďalší výskum s delfínmi armáde.
Z delfínov sa medzičasom stanú skutočné celebrity. Doktor Henry ich naučí rozprávať po anglicky, vďaka čomu môžu vyjadrovať svoje pocity a myšlienky. Tínedžeri v škole začnú nosiť tričká s podobizňou Fa a Bi, športové mužstvá po celej krajine používajú logá delfínov, televízia nakrúti úspešný animovaný seriál o delfínoch, novinári sa predbiehajú v záujme o rozhovor s Fa a Bi. 
Napokon sa situácie chopí americká vláda, ktorá delfíny doktorovi Sevillovi jednoducho vezme, s odôvodnením, že odteraz ich služby potrebuje námorníctvo. Henry Sevilla je zúfalý. Má pocit, akoby mu vzali vlastné deti. Uvidí ešte niekedy Fa a Bi? A spoznajú ho, keď mu armáda náhodou jedného dňa nejakým zázrakom delfíny predsa len vráti?

Robert Merle napísal román, ktorý sa v mnohom podobá Čapkovmu dielu Válka s mloky. Kam môže človek zájsť vo svojich vedeckých pokusoch? Spojené štáty americké sa predháňajú so Sovietskym zväzom, kto z nich ďalej a vyššie doletí, kto vyvinie dokonalejšiu zbraň, kto si podrobí viacej krajín, ktoré budú pod mocenským vplyvom jedného alebo druhého bloku. 
Nejde o klasický román, príbeh je na viacerých miestach prerušovaný dlhými dialógmi, ktoré vedie doktor Sevilla s armádou a vládou, podrobne sú opísané jednotlivé experimenty s morskými cicavcami a samotný dej je občas naozaj len v úzadí.

Určite zaujímavá kniha, ktorou sa v jednom zo svojich dielov inšpiroval napríklad aj najznámejší animovaný seriál Simpsonovci. Treba priznať, že na románe sa za tých bez mála päťdesiat rokov podpísal čas. Niektoré teórie a názory už nie sú veľmi aktuálne. Ak si to však odmyslíte, potom si určite celkom bez problémov vychutnáte tento starší dobrodružný príbeh s prvkami sci -fi, ktorý je zároveň aj akýmsi varovaním, čo sa môže stať, keď sa človek začne hrať na Boha.                

RECENZIA: Ernst Izrael Bornstein - Dlhá noc (Citadella, 2018)

HODNOTENIE:   ****                                         NAŠA OSMIČKOVÁ

"Keď sme večer ležali úplne vyčerpaní na pričniach, blokový staršina Karol predniesol reč:  - Musíte zabudnúť na život, ktorý ste viedli doteraz. Teraz ste v koncentračnom tábore. Som z podobného koncentračného tábora Grossrosen. Tam Židia žijú len štrnásť dní. Možno dokážete vydržať dlhšie, ale jediný spôsob, ako odtiaľto odídete, je cez komín krematória. Neprišli ste sem žiť. Tí, ktorí nechcú čakať na smrť, si môžu zvoliť krátku cestu k elektrickému plotu." (s.139). 

Ernst Bornstein, ako jeden z najmladších väzňov, prežil sedem koncentračných táborov vrátane neslávneho "pochodu smrti." V koncentračných táboroch bol v podstate celú druhú svetovú vojnu. Takmer celá jeho rodina zahynula v Osvienčime. Po vojne vyštudoval medicínu a stal sa uznávaným ústnym chirurgom. Zomrel v roku 1978 ako 56 ročný.
Bornstein bol zakladateľom Združenia bývalých väzňov koncentračných táborov v Mníchove, ktorému predsedal až do svojej smrti. 

Svoj autobiografický román napísal v relatívne mladom veku, takže spomienky na druhú svetovú vojnu mal ešte čerstvé. Napriek všetkým hrôzam, ktoré prežil, nie je jeho pohľad iba čierno - biely. Aj medzi židovskými väzňami boli podvodníci, špekulanti a zapredanci, ktorí boli schopní za kúsok chleba zabiť. Lenže človek v krízových situáciách neraz koná pudovo. Tak isto aj medzi fanatickými dozorcami sa našlo zopár takých, ktorí s väzňami aspoň v malej miere súcitili a snažili sa im, hoci len minimálnym spôsobom, pomôcť. 

Vzhľadom na to, že vyšlo už pomerne veľa kníh, ktoré opísali peklo koncentračných táborov, nebudem sa dopodrobna rozpisovať o tom, čo musel Bornstein za tých viac ako päť rokov prežiť. Kniha nie je bohatá na dej, skôr sa zameriava na vnútorný svet  mladého väzňa, ktorý napriek napriek všetkému, čo sa okolo neho dialo, nikdy neprestal veriť, že sa z toho všetkého nejakým zázrakom jedného dňa dostane.  

Vybral som, podľa môjho názoru, tie najsilnejšie pasáže a citáty, ktoré dokážu v človeku vyvolať silné emócie. Viacero židovských väzňov stratilo počas druhej svetovej vojny vieru v Boha. Môžeme sa im po tom všetkom čudovať?

"Stáli sme tam úplne skamenení. Zdalo sa, že tma a ticho, ktoré zahalili tábor, premenili Antona na démona chrliaceho podlé a diabolské slová. Museli sme si vypočuť jeho rúhanie v tichosti. Prečo toto rúhanie prešlo bez povšimnutia, prečo sa nebesá neotvorili a nepomohli nám? Ale žiadny človek ani Boh nestáli pri nás. Cítili sme, ako nás obklopuje nepriateľské ticho." (s.74). 

Už dávno  som stratil vieru v Boha, ľudí a ich morálny kódex. Bol som presvedčený, že keby som ešte niekedy smel slobodne dýchať, nemohol by som už rešpektovať žiaden zákon, ani uznávať žiadneho Boha či náboženstvo. Od chvíle, keď moji rodičia vyrazili na cestu do Auschwitzu, láska, súcit, dobrota a spravodlivosť boli slová, ktoré už pre mňa nemali žiadny význam ani dôležitosť." (s.114).

Sadizmus niektorých dozorcov a kápov nepoznal hraníc: "Napriek strachu z trestu sa niektorí väzni odvážili zostať mimo apelplacu, no stávalo sa, že ich chytili. Zaoberali sa nimi táboroví kápovia. Používali druh mučenia, ktorý oni osobne uprednostňovali na ktoromkoľvek väzňovi, ktorého počas apelu objavili na latríne. Trestajúci kápo dal najskôr svojej obeti niekoľko kopancov do brucha, až kým neležala skrčená na zemi, potom jej niekoľkokrát stúpil opätkom na hlavu. Nakoniec, keď ležala na zemi v bezvedomí, položil porisko svojej obete lopaty krížom cez krk svojej obete a postavil sa naň na oboch koncoch, až kým viac nejavila známky života." (s.161). 

Priam biblický výjav sa nám naskytne pri pohľade na zúfalého väzňa, ktorý z posledných síl bojuje o život: 
    "Asi desať metrov od neho stál pri ceste kríž s postavou Krista. Jeho pohľad zablúdil smerom ku krížu. Opäť sa chcel zdvihnúť, ale svaly mu už absolútne zlyhali, a tak sa lakťami posúval smerom ku krížu, telo ťahal po zemi. Esesák s pripravenou zbraňou stlačil spúšť, ale výstrel nevyšiel. Mal prázdny zásobník. Kým zbraň nabíjal, väzeň vyvinul neuveriteľné úsilie, aby sa doplazil ku krížu. Keď sa mu to konečne podarilo, zdalo sa, že mu z očí, ktoré doteraz vyzerali ako veľké a sklenené, vychádza jasná žiara. Z posledných síl vyskočil ku krížu a objal ho obomi rukami. Jeho tvár vyčerpaná námahou, sa uvoľnila. Pokojne a akoby s úľavou zvesil hlavu na stranu. Penou pokryté pery sa mu pohybovali , akoby sa modlil. Ukrižovaný Ježiš s otvorenou náručou , sklonenou hlavou a uprene hľadiacimi očami sa pozeral dole na neho: napoly mŕtveho väzňa, ktorý sa k nemu modlil v okamihu smrti.
    Stál som ako prikovaný, fascinovaný pohľadom na môjho druha... a bolo to, akoby sme boli spojení vo chvíli nezabudnuteľnej jednoty. Nad nami visel ukrižovaný Ježiš, pri jeho nohách čakala obeť na guľku. Stál som vedľa neho: ešte bol nažive, ale už ho zahaľoval závoj smrti. Náhle ticho preťal výstrel z pušky." (s.187). 

Silný príbeh jedného mladého človeka, ktorý sa dokázal vzoprieť osudu a silou vôle, za pomoci šťastia, odvahy a nepoddajnosti prežil päť a pol roka trvajúce peklo. Obdivuhodné a inšpirujúce zároveň.     

RECENZIA: Jiří Ružička - Šťastnej jako blecha (XYZ, 2018)

HODNOTENIE:    ****                             KNIHA MESIACA MAREC

"- Kam tak spěcháte, pane Blecha? - zeptal se ho ten vyšší, když nalistoval v občance jeho jméno.

  - Do porodnice. Žena rodí. - 

  - Poprvé? - 

  - Ne. Už jsem párkrát spěchal. - 

  - Nechte si ty srandičky! Tady nejste v USA! - vypálil po tátovi menší příslušník, kterej si doposud šetřil hlasivky.

   - Nebo máte něco proti lidově demokratickému zřízení? přiložil pod kotel vyšší příslušník.

   - Ne, zřídili to tu dobře.  -

   - Jak to myslíte? -

   - Že to tu fakt zřídili. - 

Příslušníci se po sobě významně ohlídli, jako kdyby táta právě vyhlásil válku Sovětskému svazu. Chvíli se zdálo, že ho odvezou na stanici, kde z něho udělaj agenta CIA. Pak mu ale dali na vybranou: Buď vězení, nebo holič. Táta si vybral holiče, takže zabil dvě mouchy jednou ranou. Mně říkal, že k tomuhle finále směřoval schválně už od začátku a že měl všechno pod kontrolou, ale já si tím nejsem jistej.

Máma si pak v porodnici nemohla vynachválit, jak vkusně se táta nechal ostříhat. A vubec nejvíc ji těšilo, že dodržel, co slíbil. 

I příslušníci VB byli někdy užiteční." (s.8). 

Vojta Blecha je obyčajný chalan, ktorý však v dvanástich rokoch spadne z bicykla a následkom tohto pádu sa začne smiať v tých najmenej vhodných situáciách. Deje sa to úplne samo a chudák Vojtech to nedokáže nijako ovplyvniť. Keďže vládne hlboký socializmus, občas to nášho hrdinu dostane do poriadnej šlamastiky. Poznámky v žiackej knižke pribúdajú ako huby po daždi. Našťastie má skvelého otca, ktorý je veľký domáci kutil a ten sa svojho syna zakaždým zastane. Počas jednej situácie, keď riaditeľ zavolá Vojtových rodičov do školy, si otec nedokáže zahryznúť do jazyka a utrúsi vetu, ktorá nielen jemu, ale celej rodine obráti život naruby. Prepustia ho z práce a spoločne s manželkou a so synom sú nútení vysťahovať sa z mesta do chatovej osady. Zamestná sa v neďalekých lesoch a jeho žena naďalej vykonáva povolanie zdravotnej sestry. Počas prázdnin Vojtech spozná krásnu, o tri roky staršiu Simonu, ktorá je talentovanou bežkyňou na stredné vzdialenosti. Chodí so svojim trénerom Robertom, čo predstavuje pre Vojtu takmer neprekonateľný problém. On je totiž na rozdiel od namakaného trénera len vyziabnutý dengľavý chlapec, v tele ktorého sa len začínajú prebúdzať hormóny. Simona má mladšiu kamarátku Dominiku, ktorá je taktiež veľmi pekná, ale Vojtech sa jednoducho zahľadel do Simony. Voľné chvíle trávi najradšej s otcom, ktorý je, okrem iného, aj vášnivý modelár a túto záľubu prenesie aj na syna. Spoločne stavajú lietadielka a hrajú sa na skutočných pilotov. O to viac zasiahne Vojtu správa o otcovej nečakanej smrti. Vojta skončí základnú školu a nejakým zázrakom sa dostane na gymnázium. Ďalej na vysokú školu však už nepokračuje. Zasiahne ho správa o Simoninej svadbe s Robertom. A tak nastupuje ako pomocný ošetrovateľ do nemocnice, v ktorej pracuje aj jeho mama. Spočiatku to má náročné, lebo pacienti si nevedia zvyknúť, že sa na nich neustále usmieva, no keď ho preložia na oddelenie pre dlhodobo chorých, to už je pre Vojtu oveľa lepšie. Tam sú pacienti z jeho úsmevu priam unesení a doslova sa idú o jeho spoločnosť potrhať.

Medzitým sa blíži rok 1989 a situácia v krajine sa začína pomaličky meniť. Vojta si občas vyjde s Dominikou, z ktorej za tie roky, čo sa nevideli, vyrástla krásna mladá žena, na kávu. Na jednom z ich spoločných stretnutí zbalí Vojtecha Verejná bezpečnosť a zhodou okolností sa dostane do jednej cely s budúcim prezidentom krajiny. Bez toho, že by to Vojta tušil, stáva sa jednou z popredných osobností Nežnej revolúcie. On sám však nestojí o žiadnu slávu, najradšej má svoj pokoj a samotu. 

Stane sa to, čoho sa Vojtech už dávno obával. Príde mu povolávací rozkaz a on musí nastúpiť na základnú vojenskú službu. Už od začiatku sú z neho nadriadení zúfalí. Čím viacej úloh mu naložia, čím viacej ho preháňajú, tým viacej úsmevov im Vojtech venuje. Myslia si, že si z nich robí srandu, že je novodobým Švejkom, pre ktorého vojna predstavuje veľkú zábavu. Našťastie sa do situácie vloží Dominika, ktorá v novinovom článku spraví z Vojtu obeť nastupujúcej demokracie. Hrdina novembrových udalostí je šikanovaný vo vojenských kasárňach. To zaberie a Vojtech je po pár dňoch prepustený späť do civilu. Zamestná sa ako čašník v jednom z príjemných podnikov neďaleko chatovej oblasti, do ktorej sa po rokoch opäť vracia. Tam jedného dňa za ním pribehne malý vysmiaty chlapec, ktorý zo všetkého najradšej stavia modely lietadiel a jeho mama sa volá Simona. Vojtovi po dlhých rokoch zamrzne úsmev na perách. Žeby?...

Skvelá novela, ktorá veľmi vtipným spôsobom opisuje udalosti odohrávajúce sa v hlbokej totalite. Šťastnej jako blecha je príbeh, v ktorom si dali stretnutie slávny Švejk, Forrest Gump a Čierni baroni. Vojta, bez toho, aby si to uvedomoval, sa podieľa na všetkých dôležitých udalostiach novodobých dejín a stretáva sa so slávnymi osobnosťami doby. Chválim aj grafickú podobu knihy, ktorá pripomína Macha a Šebestovú alebo Švandrlíkových slávnych detektívov, žiakov Kopyta a Mňouka, ktorých detektívne dobrodružstvá som hltal ešte na základnej škole. 

Ak sa chcete zabaviť, vrátiť sa na niekoľko minút do nedávnej minulosti a mať po prečítaní príjemný pocit z dobrej knihy, potom nie je nad čím váhať. Šťastnej jako blecha je v tom prípade skvelá voľba.