RECENZIA: Jordan Radičov - Prak a iné prózy (AllerGro,2017)

HODNOTENIE:   **

"Veľakrát som si neskôr kládol otázku, či sa dajakému inému človeku za mnou zacnelo. A keďže som nevedel prísť na nikoho iného krem deda, prišlo mi ľúto, ľutoval som sám seba. Veď ak sa ľuďom za tebou necnie, to znamená, že ťa nepotrebujú!" (s.79).

Kniha je príbehom chudobného vidieckeho chlapca po maturite, ktorého matka sa po manželovej smrti druhý raz vydala a chlapec preto žije u babky. Jedného dňa sa chlapec počas povodne záhadne stratí a zostanú po ňom iba denníkové záznamy, ktoré zachytávajú jeho vnútorný svet, opisujú udalosti a príhody, ktoré sa dejú okolo neho a ľudí, ktorí ho obklopujú. Chlapca sa rozhodnú ísť hľadať dvaja vidiečania a autor príbehu. Stretneme tu množstvo svojských postáv a aj typické domáce zvieratá. Súčasťou knihy je sedem krátkych poviedok, ktoré však spolu nijako nesúvisia, hoci sú si tematicky podobné. Jediné, čo som si z diela zapamätal, je atmosféra rázovitej dediny a mená, alebo prezývky, niektorých postáv: Opatrovník, Ľaváčik, Otčenáš, Dimka. Aj názov dediny je dosť svojský: Dolné Múky. 

Celú dobu som mal pocit, že čítam niektoré z klasických diel slovenských realistov a napriek tomu, že kniha má len zopár desiatok strán, mal som problém ju dočítať dokonca. Neskutočne som sa pri nej nudil a po celý čas, čo som ju držal v rukách, som sa nedokázal naplno ponoriť do deja. Pozitívom je akurát atmosféra dediny, všetko ostatné je len hŕba slov.     

RECENZIA: Marek Vagovič a kol. - Umlčaní (Ringier Axel Springer Sk, 2018)

HODNOTENIE:   ****                DARČEK POD STROMČEK

"Slovenské tímy svoj úspech poriadne oslávili v jednej útulnej pražskej krčme. - Česká investigatíva bola vždy pred nami a teraz sme ich na hlavu porazili, - žartovali Marek s Janom pri orosených pollitrákoch piva, ktoré vtedy tieklo prúdom. Vanda si spomína, že Jano a Pavol si objednali aj večeru. Čašníčka im však priniesla len mäso, keďže nevedeli, že prílohu si treba objednať zvlášť. - V takýchto veciach z bežného života bol Janko moták. Aj vodičák spravil až na štvrtýkrát, - hovorí Vanda s úsmevom. - Perfektne sa orientoval v politike, v uliciach mesta už to bolo horšie.- " (s.133).  

Priznám sa, že som k tejto knihe pristupoval s určitými obavami. Nebude to len snaha vyťažiť z mena Ján Kuciak čo najviac, kým ešte spomienka na mladého investigatívneho novinára rezonuje v hlavách širokej verejnosti? Navyše sa blíži čas Vianoc, kedy ľudia nakupujú knihy v oveľa väčšom množstve ako po zvyšok roka. 
Musím hneď na začiatku povedať, že moje obavy sa veľmi rýchlo rozplynuli.Teraz k samotnej knihe, ktorá je rozdelená do troch väčších častí.  Prvá časť má názov Obyčajný život a je spomienkou rodín na Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Na ich detstvo, mladosť, dospievanie, štúdium. Spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že z nenápadného Jana zo Štiavnika sa jedného dňa stane človek, ktorého smrť položí vládu plnú oligarchov. Takisto aj život Martiny Kušnírovej bol životom obyčajného dievčaťa, ktoré sa však nebálo pobiť s chlapcami, keď na to prišlo, a veľmi túžilo stať sa policajtkou, čo jej napokon nevyšlo (najmä vinou korupčne nastavených pravidiel) a aj preto sa z nej napokon stala archeologička. 
Ján Kuciak sa vybral najskôr technickým smerom, no veľmi rýchlo pochopil, že toto nie je jeho cesta. Po dlhšom zvažovaní si napokon vybral žurnalistiku v Nitre, o úrovni ktorej sa však už počas štúdia vyjadroval s úsmevom. Svoju kariéru odštartoval počas krátkej stáže, ešte ako študent, v denníku SME. Kolegovia z ročníka a prednášajúci si na Jana spomínajú ako na chalana do nečasu, ktorý sa snažil každému pomáhať, bol džentlmen, veriaci človek, mal rád pivo, zábavu, veľmi rád diskutoval a bol neuveriteľne pracovitý a skromný. So svojou budúcou snúbenicou, vtedy študentkou archeológie, sa zoznámili, keď bývali spoločne s ostatnými kamarátmi na priváte a svoj vzťah dlhšiu dobu pred partiou tajili. Ján Kuciak nebol hviezdny študent, rozhodne nemal v indexe Áčka od hora až dole, viaceré skúšky opakoval, jeden predmet si musel prenášať do ďalšieho ročníka. Napriek tomu už vtedy bolo viacerým jasné, že je to hlava. Teória mu veľmi nevoňala, zato analýzy a hľadanie riešení aj v tých najzamotanejších kauzách, to bolo jeho. Napokon úspešne absolvoval nielen magisterské štúdium, ale na univerzite ostal pôsobiť aj ako doktorant. Už vtedy však túžil ísť do praxe, aby sa mohol realizovať v práci, ktorá sa stala jeho záľubou a poslaním.
Druhá časť knihy, ktorá sa nazýva Boj za spravodlivosť, sa zaoberá najmä investigatívnou prácou Jána Kuciaka. Rok 2014 predstavoval pre neho kariérny zlom. České centrum pre investigatívnu žurnalistiku, na čele s Pavlou Holcovou (Kuciak s ňou aktívne spolupracoval na svojej poslednej kauze talianska mafia, ktorá ho stála život) usporiadalo tretí ročník kurzu pod názvom Achillove dáta. A práve na tomto seminári meno Ján Kuciak zarezonuje aj medzi známymi novinármi, ktorí začínajú vnímať jeho talent. Dochádza k stretnutiu s Marekom Vagovičom, ktorý sa stane akýmsi mentorom nádejného študenta. Ján Kuciak  sa oťukáva vo viacerých slovenských periodikách: denníku SME, týždenníku týždeň., Hospodárskych novinách, až sa napokon stane súčasťou tímu aktuality.sk. na čele práve s vyššie spomínaným Marekom Vagovičom. Spolupracuje s ďalšou mladou novinárkou Veronikou Šmiralovou, neskôr do tímu pristúpi aj Adam Valček, s ktorým si Kuciak rozumie aj po ľudskej stránke. Mladý Ján Kuciak vletí do žurnalistických vôd ako skúsený dravec. Už od začiatku pracuje na tých najzávažnejších kauzách: Jozef Brhel (jeden z mecenášov strany  Smer),  vrhne sa na ministrov Kaliňáka s Počiatkom, pustí sa do ďalšieho mocného  podnikateľa stojaceho v úzadí Miroslava Výboha, nervózni sú z neho Bodorovci v Nitre, zubami škrípu pri mene Ján Kuciak aj Bašternák spoločne arogantným Kočnerom.      
Jánovi Kuciakovi sa darí aj s súkromí. Spoločne so snúbenicou Martinou plánujú svadbu, rekonštruujú dom. Ešte mu ostáva dopísať zatiaľ jeho najväčšiu reportáž o prepojení talianskej mafie so slovenskou vládou a...
Čo nasledovalo potom, všetci vieme. Chladnokrvná vražda, plné námestia, pád vlády, ktorú nahradili panáci na čele s novým predsedom vlády a novou ministerkou vnútra. Myslím si, že po vražde nádejného novinára si dosť veľa ľudí v Smere vydýchlo, aj keď na trápnych tlačovkách, ktoré nasledovali, stále mleli o tom, aká je to hrozná tragédia. Je jasné, že svojou politikou k vražde výraznou mierou prispeli práve oni. Posledná časť nesie príznačný názov Iné Slovensko. Na Jána Kuciaka si spomínajú viacerí jeho kolegovia, priatelia, známi. Aj keď mal svoje chyby (veď kto z nás ich nemá),všetci sa zhodnú na tom, že to bol výnimočný človek a novinár. A po prečítaní knihy nemám pocit, že by to boli len prázdne frázy. Musím sa priznať, že pred vraždou som meno Ján Kuciak zachytil len veľmi zbežne z niekoľkých káuz na ktorých pracoval, no mám pocit, že Slovensko prišlo o veľmi kvalitného novinára a človeka, ktorý mohol toho priniesť v investigantívnej žurnalistike ešte veľmi veľa. Je smutné, že musel zomrieť, aby sa niečo v tejto prehnitej spoločnosti konečne pohlo. Občas premýšľam nad tým, kam by až dokázala zájsť vtedajšia vláda, keby sa toto všetko nestalo. Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová nezomreli nadarmo, ale že to došlo tak ďaleko, je skutočne desivé.  

Úryvok z rozhovoru, ktorý urobil Ján Kuciak v roku 2017 pre časopis Občas Nečas, ktorý vydáva Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre:
" - Je aj v tejto dobe investigatívna žurnalistika pre novinára nebezpečná?
- Ešte sa mi nestalo, že by ma niekto zbil, alebo že by mi niekto podpálil auto, čo bolo kedysi bežné. Možno to bude tým, že auto mám iba niekoľko mesiacov. (Smiech). Nemyslím si, že by moja práca bola nebezpečná v tomto význame. Maximálne sa nám niekto vyhráža súdom, podá trestné oznámenie. Podľa mňa sú v nebezpečnej pozícii zdroje. Keď je nejaká kauza citlivá, ľuďom, o ktorých píšeme, môže byť jasné, že to novinárom musel niekto povedať, inak by sa k tomu nedostali. Ak sa ten človek dá identifikovať, je to pre neho riziko. Zakrývanie zdrojov je veľmi dôležité. Dnes by si asi nikto nedovolil len tak na verejnosti nepadnúť novinára, ale keď sa niečo stane neznámemu malému podnikateľovi, je to menej na očiach. Prípadne ho pripravia o firmu alebo niečo podobné. - 

- Takže sa o bezpečnosť nebojíte? - 
- Zatiaľ nie. - " (s.188). 

Nestáva sa mi často, aby po prečítaní knihy vo mne doznievalo dlhé silné ticho. Tentoraz k tomu došlo. Treba pochváliť Mareka Vagoviča a kolektív autorov za to, že našli tú správnu hranicu emócii a nesnažili sa do knihy vnášať kadejaké patetické výlevy a robiť z mena Ján Kuciak nedotknuteľnú osobu bez chýb. Nedostatky, ktoré mal, ho ešte viacej poľudšťovali. Martina Kušnírová vystupuje v tomto príbehu viac - menej v úzadí, čo je v tomto prípade pochopiteľné, hoci zároveň treba dodať, že posledné roky bola neoddeliteľnou súčasťou Jánovho života. Kniha je plná spomienok najbližšej rodiny, kamarátov, kolegov, bývalých spolužiakov, obsahuje rozhovory, úryvky z článkov, čo dopomáha dotvoriť ucelenejší obraz o investigatívnom novinárovi, ktorý sa stal obeťou špinavej hry mocných. Silný zážitok. A tentoraz nielen čitateľský.

RECENZIA: Jozef Banáš - Prebijem sa! (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:    DARČEK POD STROMČEK

" - A my sa tu prebijeme! -
- Tak veru, prebijeme ,- položil mu ruku na plece o päť rokov starší priateľ.  - Iné nám neostáva. - (s.136). 

"Viem, že života mám už namále, musím teda ten zvyšok  čo najlepšie zužitkovať. Ak vykonám svoje, pokojne umriem. Vzdycháme, že život je krátky, a pritom ním tak ľahkomyseľne mrháme. Blúdim vo svete sám a smutný, moje jediné šťastie je, že sa stanem užitočným. Verím vo vyšší ideál, chcem slúžiť. Hľadáš cieľ života? Čiň prípravy na smrť. Kto zomiera bez túžob a ľútosti, ten žil životom šťastným a opravdivým." (s.268).

Jozef Banáš sa rozhodol, že nám tentoraz priblíži jednu z najväčších osobností slovenských dejín. Kniha (rozdelená do dvoch častí) sa začína tesne pred osudným letom, ktorý ukončil Štefánikov život. Mal len tridsať deväť rokov. 
Vraciame sa do Milankovho detstva. Chlapec pochádzal z dvanástich súrodencov, no nie všetci sa dožili dospelosti. Jeho otec bol evanjelický farár a do jeho okruhu známych patril napríklad Jozef Miloslav Hurban. Matka sa starala o domácnosť a o deti. Už počas štúdia v Šamoríne mal malý Štefánik problémy s tým, že sa hrdo hlásil k slovenskej národnosti. Po absolvovaní maďarských škôl sa, napriek otcovmu nesúhlasu, rozhodol pokračovať v štúdiu v Prahe. Pomerne rýchlo sa adaptoval v Spolku Detvan, v ktorom sa zoznámil napríklad s Jozefom Gregorom Tajovským, Vavrom Šrobárom, Ivanom Kraskom, Mikulášom Schneiderom - Trnavským alebo Dušanom Makovickým. Do spolku zavítal na jedno zo stretnutí napriklad aj slávny francúzsky sochár Auguste Rodin. Na krátke obdobie sa mladý Štefánik ocitol aj vo Švajčiarsku, kde sa stretol s vynálezcom Aurelom Stodolom. Finančne ho podporovali najmä vyššie spomínaný Vavro Šrobár, s ktorým mal počas štúdia v Prahe veľmi priateľské vzťahy, a tiež staviteľ Antonín Dvořák. V tom čase sa Štefánik po prvý raz stretáva s budúcim prezidentom Masarykom, ktorý na neho urobil veľký dojem. Napriek otcovým protestom sa rodák z Košarísk rozhodol ísť študovať do Paríža. Už netúžil po technickom odbore, sníval o tom, že sa stane astronómom. V Paríži sa spriatelil so svojim rodákom, teoretikom kultúry a filológom, Jánom Lajčiakom. Práve v hlavnom meste Francúzska na chvíľu zahorí láskou k dcére bohatého kožušníka Mime Benkovej. Milankovi sa napokon splní veľký sen a po úspešnom absolvovaní štúdia sa stane astronómom, vďaka čomu absolvuje viacero dobrodružných výprav: výstup na Mont Blanc, podnikne cestu do Španielska, do Alžírska, na Tahiti, oddava sa pozorovaniam hviezdnej oblohy na súostroví Vavau, podnikne cestu do Brazílie aj do Spojených štátov. Preniká čoraz bližšie do francúzskej spoločnosti. Údajne sa mal zúčastniť plavby na Titanicu a mal byť aj pasažiarom na potopenej lodi Sussex, ale zhodou okolností a šťastia sa obom plavbám napokon vyhol. 
Druhá časť románu je venovaná najmä Štefánikovej vojenskej kariére a sleduje jeho pôsobenie počas prvej svetovej vojny, predovšetkým v Česko - slovenských légiách. Počas vojny bol istý časť súčasťou vojenskej letky. Viackrát sa stretol s ruským generálom Kolčakom aj s československým generálom Gajdom, ktorý sa preslávil bitkou pri Zborove. Banáš sa nevyhol zmienke o legendárnom poklade, ktorý bol naložený v nákladných vozňoch, no za doteraz nevyjasnených okolností sa niekam stratil. Milanko sa zoznamuje napríklad s vnukom legendárneho vodcu Garibaldiho a zahorí láskou ku krásnej markíze Guiliane Benzoniovej, s ktorou sa zasnúbia. Po čoraz častejšom porušovaní dohôd sa Štefánik postupne odkláňa od Masaryka, s Benešom si vymieňajú viaceré ostré názory. Štefánikovo, už aj tak dosť vážne nalomené zdravie, ešte viacej dorazí pobyt na Sibíri počas prvej svetovej vojny. Napokon vznikne v roku 1918 vytúžená Československá republika, no je potrebné ju ešte brániť pred vonkajším nepriateľom a obhájiť pred spojencami. Aj keď sa Štefánik posledné roky zdržoval najmä v zahraničí, neustále sledoval aj dianie na domácej politickej scéne. Napriek tomu, že ho od absolvovania letu do Bratislavy odhováralo hneď niekoľko ľudí, Štefánik sa nenechal odradiť. 4. mája. 1919 si sadol do lietadla naposledy. Na Vajnory už nikdy nedorazil. 

Nemožno Banášovi uprieť, že sa vo svojej knihe snaží naservírovať množstvo faktov (občas aj zaujímavých, no väčšinou už dobre známych), skôr je problém jazyk, ktorý vo svojom románe používa. Zdrobneniny ako "Milanko", klišé slovné spojenia typu "úhrančivý pohľad", patetické vyjadrenia, rôzne historizmy a archaizmy, ktoré majú akože dotvárať atmosféru doby, robia z knihy skôr lacnú televíznu inscenáciu z čias socializmu. Takisto celkom nerozumiem tomu, prečo sa autor snažil za každú cenu napasovať do diela mená ako Jozef Tiso alebo Adolf Hitler, keď pre obdobie, ktoré opisuje, boli úplne nepodstatní. Štefánik je v diele opísaný vyslovene kladne, občas z neho autor robí takého malého vyhúkaného Slováčika vo veľkom svete, no jeho postava je pre mňa, ako čitateľa, málo uveriteľná. Napriek tomu, že Štefánik mal úchvatný život, Banášova kniha je skôr pomalá a statická a absolútne nevyužíva potenciál, ktorý mal autor k dispozícii. Ťažko povedať či som sklamaný, lebo som nemal nejaké vysoké očakávania, takže skôr sa len potvrdilo to, čo som od knihy viac - menej čakal. Ak mal Banáš za cieľ napísať nejaké ucelené veľdielo o jednej z najvýznamnejších osobností našich dejín, potom to bol príliš odvážny a nenaplnený cieľ, no po komerčnej stránke román s veľkou pravdepodobnosťou naplní očakávania priemerného slovenského čitateľa. A hlavne Jožkovu peňaženku. Alebo tu išlo aj o niečo viac?   
        

RECENZIA: Peter Sagan, John Deering - Sagan, môj svet (Eastone books, 2018)

HODNOTENIE:   ****                DARČEK   POD STROMČEK 

"Pretekov sa zúčastnili stovky mužov a každý z nich má svoj vlastný príbeh a každý z tých príbehov je iný. Ja viem porozprávať iba ten svoj." (s.8). 

Predstavovať niekomu Petra Sagana je rovnako zbytočné ako učiť tínedžera ovládať mobilný telefón. Aj ten kto nemá o cyklistike šajnu, vie o kom sa hovorí, keď sa vysloví meno tohto najslávnejšieho slovenského cyklistu v histórii. Sagan je geniálny športovec, ale povedzme si úprimne, nie je to žiadny veľký mysliteľ. Napriek tomu mu nemožno uprieť charizmu, chlapčenský šarm a originálne výroky, ktoré sú často veľmi vtipné. Myslím si, že pri malebných opisoch krajiny a viacerých prirovnaniach musel pri písaní knihy Saganovi výrazne pomáhať autor diela John Deering. Nič to však nemení na tom, že dielo ostalo také to typicky "saganovské", teda humorné, ľahké, svieže, občas vážnejšie, no v každom prípade sa číta veľmi dobre. Aj preto, že hneď na začiatku sa Peter vracia k tomu, čo sa v ňom odohrávalo počas jazdy, ktorou si vyjazdil tretí titul majstra sveta v cestnej cyklistike. Záverečná kapitola je zase venovaná spomienke na skvelé víťazstvo na jednej z najslávnejších klasík Paríž - Roubaix. Obe kapitoly vás natoľko pohltia svojou atmosférou, že máte pocit, akoby ste jazdili v pelotóne spolu so Saganom. Kniha je spomienkou predovšetkým na dva roky v profesionálnom kolotoči jedného z najslávnejších cyklistov sveta (2015 - 2017). Okrem toho si Peter veľmi rád zaspomínal na svoje detstvo, na Žilinu, aj na svoju najbližšiu rodinu a priateľov. Dozvieme sa viacej o bláznivom ruskom podnikateľovi Olegovi Tinkoffovi, pre ktorého Peter niekoľko rokov jazdil, priblíži nám osobu Bobbyho Julicha, trénera ktorý mu svojimi nezmyselnými metódami takmer zničil cyklistickú kariéru, zaspomína si na olympiádu v Riu 2016, na ktorej sa vrátil k svojim obľúbeným horským bicyklom, predstaví nám ľudí, bez ktorých by nebol tam, kde dnes je (taliansky manažér Giovanni Lombardi, masér Maroš Hlad, poľský tréner a zároveň bývalý špičkový domestik Sylwester Szmyd). V súkromí sa vráti k nezabudnuteľnej svadbe s manželkou Katkou, povie pár slov o svojom synovi Marlonovi (vtedy pravdepodobne ešte netušil, že rodinná idyla nebude mať dlhé trvanie). Vráti sa tiež ku konfliktu s Britom Markom Cavendishom a prezradí nám aj niečo o vzťahoch, aké panujú v profesionálnej cyklistke, najmä medzi špurtérmi, ale aj o ľudských vlastnostiach jednotlivých pretekárov (Chris Froome, Fernando Gaviria - údajný Saganov nástupca, Alexander Kristoff, Marcel Kittel,Tom Boonen, Greg Van Avermaet...)

Myslím, že už som prezradil o knihe aj tak viac ako by som mal, preto na záver z nej zacitujem len zopár viet. A nezabúdajte "Why so serious?" ako často pripomína Peter Sagan. Za normálnych okolností by som dal v záverečnom hodnotení tejto knihe lepšie tri hviezdičky (obsahuje výrobné, ale aj slabšie kapitoly), ale ako Petrov fanúšik, a navyše Žilinčan, musím ísť s hodnotením smerom nahor.  

"Práve táto príležitosť zamávať vlajkou svojej domoviny a nie bejbalovou čiapkou s logom banky, cyklistickej firmy alebo výrobcu kuchynských digestorov je to, čo tak priťahuje fanúšikov k majstrovstvám sveta." (s.4).  

"Kým sme došli do Paríža, mal som svoj prvý zelený dres z Tour de France a k svojim víťazným gestám som pridal ešte paródie na Hulka a Muža na úteku. Vyhral by som aj viackrát, ale minuli sa mi nápady na víťazné salutovanie." (s.29).  

Frustrovaný Peter Sagan po sérii druhých miest: v lete 2015:
"Bohatým brať a chudobným dávať? Podľa toho ako sa to vyvíjalo doteraz, aj keby som prepadol koč samotného šerifa z Nottinghamu, stavím sa, že by som zistil, že Greipel alebo Cav už predo mnou vybrakovali truhlicu s peniazmi." (s.68).   

RECENZIA: Libby Pageová - Bazén (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   *

"Kate urobí malý krok vpred a zadíva sa na vodu. Myslí na Rosemary a Georgea, ako na kúpalisku preplávali životom. 
- Raz, dva, tri... - ozve sa.
A všetci skočia." (s.297). 

Mestečko Brixton, brockwellské kúpalisko. Obľúbené miesto osemdesiatšesť ročnej dôchodkyne Rosemary Petersonovej, ktorá sa tu pred mnohými rokmi zoznámila so svojim budúcim manželom Georgeom. Bazén je v prevádzke nepretržite od roku 1937 a teraz mu hrozí zatvorenie. Investori majú totiž s obľúbeným miestom úplné iné plány. V tom čase prichádza do Brixtonu mladá utiahnutá novinárka Kate Matthewsová, ktorá píše do bezvýznamných regionálnych novín ešte bezvýznamnejšie články, aby spravila s Rosemary krátky rozhovor. Medzi dvomi ženami vznikne priateľstvo a spoločným úsilím sa rozhodnú bazén zachrániť. Príťažlivá Kate neunikne pozornosti talentovaného fotografa Jaya, ktorý sa takisto pravidelne motá v blízkosti bazéna. Aby boli kvóty dostatočne naplnené, súčasťou príbehu je aj homosexuálna dvojica mužov Frank a Jermain a takisto emigrant Ahmed, nádejný študent. Celé mestečko sa spojí pre dobrú vec a môžete hádať či sa im podarí zlých ujov investorov zastaviť...

Uslzený príbeh plný patetických výlevov, dojímavých rozhovorov a nostalgických spomienok. Nie je tu jediná vec, ktorá by vás dokázala nejakým spôsobom prekvapiť a tak príbeh od prvej strany smeruje k očakávanému záveru. Chcel by som ešte niečo dodať, ale vážne mi nič nenapadá.     

RECENZIA: Ryszard Kapuscinski - Impérium (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   ***                KNIHA MESIACA DECEMBER 

"Do vagonu jsme se vrátili za tmy, sněžilo, mrzlo, až praštělo. V Zabajkálí se mi dostalo dalšího poučení, že hranice tu není bod na mapě, ale škola! Žáci. kteří ji absolvují, se budou dělit na tři skupiny. První skupinu tvoří ti, kdo jen tiše zuří. Jsou to nešťastníci, protože tady ze stresu nevyjdou, pořád budou zuřit, šílet, rozčilovat se, trápit. Dřív než pochopí, že na skutečnosti, která je obklopuje, nemužou nic změnit  ani zlepšit, sklátí je infarkt nebo mrtvice.
Druhá skupina bude pozorovat jak to dělají sovětští lidé a bude napodobovat jejich zpusob myšlení a jednání. Musí zvládnout umění smířit se s existující realitou a schopností čerpat z ní dokonce pocit jistého uspokojení. V takových případech nejvíc pomáhá prupovídka, kterou je nutno každý večer opakovat sobě i druhým bez ohledu na to, jak strašný byl den, který právě skončil: Raduj se z dnešního dne, protože tak dobře, jako bylo dnes, už nikdy nebude!
A konečně třetí skupinu tvoří ti, pro než je všechno především zajimavé, neobvyklé, neuvěřitelné, ti, kteří chtějí ten svět, pro ně dosud neznámý, poznat, prozkoumat, probádat. Ti se dokážou vyzbrojit trpělivostí a udržet si odstup (ale ne nadřazenost!) a klidný, pozorný, střízlivý pohled.
To jsou tři základní postoje, typické pro cizince, kteří se ocitli v Impériu." (s.34). 

"Svět ohrožují tři  metly lidstva, tři epidemie.
První metlou je nacionalizmus.
Druhou je rasizmus.
Třetí metlou je náboženský fundamentalizmus." (s.246). 

Autor rozdelil knihu do troch častí:
"Prvé stretnutie (1939 - 1967)" -  prvá časť, v ktorej si Kapuscinski spomína na vstup sovietskych vojsk  do jeho rodného mesta v Polesí (dnešné Bielorusko) na svoju cestu po ľudoprázdnej Sibíri, do Zakavkazska a do stredoázijských republík. Jeho kroky viedli postupne cez Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Turkmenistan, Tadžikistan, Uzbekistan. 
V čase, keď vrcholil hladomor na Ukrajine, ktorý si podľa viacerých štatistík vyžiadal okolo 2 miliónov obetí (iné údaje hovoria o 3 - 6 miliónov) bolo v Moskve rozhodnuté o výstavbe Paláca sovietov, ktorému mala dominovať monumentálna socha Lenina (výška paláca vrátane sochy vodcu revolúcie mala byť 415 metrov a samotný palác mal mať okolo 150 poschodí). Už rozmery Leninovej sochy vzbudzujú údiv - dĺžka vztýčeného prstu (žeby prostredníka? poznámka recenzenta) 6 metrov, dĺžka chodidla 14 metrov, šírka ramien 32 metrov, váha sochy 6000 ton. Okrem toho sa predpokladal dovoz fajansových dosiek zo Španielska a majoliky z Florenicie. Väčšina vnútorného zariadenia mala byť dovezená zo zahraničia. Ešte raz. Tieto megalomanské plány boli schválené v roku 1933, keď na Ukrajine zomieralo milióny ľudí od hladu! Našťastie druhá svetová vojna tieto šialené predstavy nedovolila nikdy zrealizovať. 
Druhá časť knihy sa nazýva "Z vtáčej perspektívy (1989 - 1991)" - autor absolvuje niekoľko ciest po Impériu, vracia sa k časom Lenina a Stalina bez ktorých je ruská minulosť nepredstaviteľná, Sleduje ako krajinu postupne preberajú z rúk komunistov mocní oligarchovia a mafia. Navštívi pracovný tábor v Kolyme, z ktorého už zostali len trosky. Spomína si na to, akým šialeným spôsobom chceli vtedajší predstavitelia krajiny zachrániť Aralské jazero. Plánovali vyhodiť do vzduchu pohoria Pamir a Ťan - Šan, čo by síce naplnilo hladinu vyschnutého jazera, no na to by potrebovali silu atómovej bomby a tie následky si len ťažko dokážeme predstaviť. Kapuscinski ukončuje druhú časť knihy postupným rozpadom Impéria. Do popredia sa dostáva problém s Ukrajinou. Autor v tomto období precestoval po krajine okolo 60 000 kilometrov. 
Tretia časť má názov "Pokračovanie trvá (1992 - 1993)" Rozpad Ruska je dovŕšený, Gorbačov odstupuje a moc prechádza do rúk oligarchov. Začína sa spomínať meno Vladimír Putin (hoci zatiaľ len nesmelo) a autor sa v tejto častí zahrá tak trochu na prognostika. Jeho predpoveď je až mrazivo presná, dá sa dokonca povedať, že je obrazom súčasného Ruska. Stojí za to prečítať si ju. 

Impérium je akousi kronikou jednej z najmocnejších krajín sveta. Kapuscinski opisuje moderné dejiny, no vracia sa aj hlbšie do minulosti. Veď inak to v prípade Ruska ani nejde. Je to v podstate cestopis s historickým presahom do minulosti a nahliadnutím do budúcnosti. Rusko, nech už máte naň akýkoľvek názor, nikdy neprestane fascinovať. A čítanie o ňom rovnako.   

RECENZIA: Michal Havran - Otec bol v strane (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Robili na pásoch, na traktoroch, v baniach, robili na kombajnoch, večer pili, ich budúcnosť sa začínala každé ráno o piatej, cez obed mala pauzu a pokračovala do večera. V sobotu sa zastavila počas futbalu, v nedeľu, keď bolo pekne, si odpočinula v záhrade. Ich čas a náš čas, čas prichádzajúceho komunizmu, sa nikdy nestretli. Nedokázali sme ich presvedčiť, podarilo sa nám zmobilizovať niektoré ich mrzké a nízke pohnútky, pomstychtivosť, nenávisť, no nedokázali sme to premeniť na sovietske palivo, ktoré nás dostane do iných storočí. Ostali sme stáť v strede dejín, okolo nás prúdil svet, obetovali sme vnútorné životy na budovanie spoločnosti, ktorá sa nám rozpadla v rukách." (s.162).  

Hlavný hrdina románu je starý muž, ktorý rekapituluje svoj život, ktorý prežil vo veľmi pohnutých časoch. Bol aktívnym členom v komunistickej strane, po roku 1968, keď sa väčšina národa vyrovnávala s trpkým sklamaním, on začínal aktívne pracovať v prospech nového vedenia. Rok 1989 bol pre neho osobnou prehrou, nenaplnením (nielen) jeho vlastných ambícií, ale ideológie celej komunistickej strany. Keď zomrie jeho manželka, rezignuje úplne. Dvere jeho vily zdobia hanlivé nápisy odporcov režimu, jeho vlastné deti (ktoré sú už dospelé) s ním odmietajú komunikovať. Starý zatrpknutý básnik túži po samote, no zároveň niekde hlboko vo svojom vnútri by sa rád vyrovnal so svojim synom. Uvedomuje si, že po manželkinej smrti, páde režimu a odvrátenia sa jeho priateľov od neho, mu neostalo už vôbec nič.  
Škoda, že potenciál, ktorý kniha mala, nebol viacej rozvinutý. Sú tu veľmi zaujímavé pasáže, ktoré sa však na niektorých miestach strácajú v obšírnych úvahách a zamysleniach. Havranov štýl mi pripomína Mňačka trochu premiešaného so Slobodom. Podobne tak hlavná postava. Starý zatrpknutý básnik, ktorého život sa nenaplnil ani v práci ani v súkromí. Kniha sa skladá z troch častí, pričom tá posledná je najkratšia. 
Generačné vyrovnanie, stratené ilúzie, pestrá minulosť a bolestivé vytriezvenie. Román, ktorý má čo povedať.