RECENZIA: Antal Szerb - Cesta mesačného svitu (Zelený kocúr, 2018)

HODNOTENIE:   ****                      KNIHA MESIACA SEPTEMBER

"Mihály ho počúval. Ide domov. Znova sa pokúsi o to, čo sa mu nepodarilo za pätnásť rokov: konfrontovať sa. Možno teraz sa mu to podarí. To je jeho osud. Vzdáva sa. Fakty boli silnejšie než on. Nedá sa ujsť. Oni sú vždy silnejší, otcovia, Zoltánovia, firmy, ľudia." (s.279). 

Príbeh nás vráti do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Mihály je mladý muž z dobre situovanej rodiny, ktorý sa len nedávno oženil a momentálne si užíva, spoločne so svojou manželkou Erszi, svadobnú cestu v Taliansku. Erszi kvôli Mihálymu opustila svojho predchádzajúceho partnera Zoltána Patakiho. A práve na svadobnej ceste sa začnú Mihálymu vracať postavy a udalosti z minulosti, o ktorých si myslel, že ich už dávno pochoval vo svojom vnútri. Všetko to odštartuje (náhodné?) stretnutie s bývalým spolužiakom a kamarátom Jánosom Szepetnekim, malým špekulantom, klamárom a podvodníčkom. János bol kedysi členom partie, ktorá mala na Mihályho výrazný vplyv. Okrem Jánosa to bol aj uzavretý čudák so sklonmi k samovražde Tamás Ulpius, veľký bohém a pôžitkár židovského pôvodu Ervi a Tamásova sestra Éva, do ktorej boli všetci v partii, vrátane Mihályho, zamilovaní. Aby Mihály vyriešil svoje záležitosti z minulosti, rozhodne sa svoju manželku opustiť a vykročiť v ústrety neznámemu. Na svojej ceste po Taliansku stretáva skúseného anglického lekára Ellesleyho, ktorý pracuje v maličkom mestečku Foligno, mladú, trochu naivnú Američanku Milicent, s ktorou prežije krátky románik, záhadného muža menom Waldheim a vešticu Vanninu, ktorá mu prezradí viaceré tajomstvá. Keďže Mihály nevidí zo svojej situácie žiadne východisko, rozhodne sa spáchať samovraždu...

Veľmi zvláštny román, ktorý miestami akoby lavíroval až na hranici paródie. Inokedy je vážny, až to mrazí. V pasážach, v ktorých si Mihály spomína na svoju mladosť, kniha pripomína vynikajúci román Donny Tartt - Tajná história. Antal Szerb je novodobo objavený maďarský autor, ktorý sa až prekvapujúco dobre číta aj v súčasnosti. Výborný príbeh, ktorý nemá extra dynamický spád, napriek tomu vás dokáže udržať v napätí až do poslednej strany. Postavy v románe sú výrazné osobnosti, ktoré v sebe nesú silné psychologické bremeno. Každá z nich má svoje kladné aj záporné stránky, ani jedna nie je vyslovene čiernobiela.  Dielo maďarského spisovateľa rozhodne stojí za pozornosť a pevne verím, že to nie je posledná autorova kniha, ktorá bude preložená do slovenčiny.      

RECENZIA: Colson Whitehead - Podzemná železnica (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:  **                      NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA SEPTEMBER

" - Väčšina ľudí si myslí, že sa to len tak povie, - zamrmlal. - Podzemná železnica. Ja som od začiatku vedel, že je to pravda. A celý čas sme to mali pod sebou, také tajomstvo. No dnes ho odhalíme. Všetko po poslednú trať. - " (s.325).  

Príbeh nás zavedie do devätnásteho storočia, kedy vládne v Amerike tvrdý rasizmus a otroctvo. Hlavnou hrdinkou románu je dospievajúce mladé dievča Cora, ktorá musí bojovať s tým, že je otrokyňou a navyše pre svoju rebelskú povahu a krásu je terčom poznámok aj zo strany vlastných ľudí. Cíti, že musí niečo spraviť, aby opustila toto miesto a začala niekde odznova. Šancu jej ponúkne mladý otrok Caesar, ktorý sa rozhodne utiecť a navrhne Core, aby ho nasledovala. Na Coru čaká dlhá a nebezpečná cesta naprieč Spojenými štátmi po železnici, ktorá by ju mala priviesť k vytúženej slobode: "Keď chcete spoznať tento národ, musíte sa odviezť vlakom. Keď sa rozbehnete, poobzerajte sa a uvidíte pravú tvár Ameriky:" (s.284)
Celým románom sa tiahne ťaživá vlna rasizmu a neslobody, ktorá sa zdá byť nezdolateľnou: "Mŕtvoly viseli na stromoch ako hnijúce ovocie. Niektoré boli nahé, niektoré napoly oblečené, nohavice mali čierne na mieste, kde z nich unikala stolica, keď im zlomilo väzy. Telá tých, čo k nej boli najbližšie a osvetlil ich lampáš prednostu, boli zohyzdené. Jeden bol vykastrovaný tam, kde mal kedysi pohlavný úd, teraz zívala príšerná diera. Druhá mŕtvola bola žena. Mala zaoblené brucho. Cora nikdy nevedela dobre určiť, či je žena tehotná. Ich vypuklé oči akoby ju karhali, že na nich civie, ale čo bol pohľad jedného dievčaťa v porovnaní s tým, ako ich bičoval svet, odkedy sa narodili?" (s.167). 

Musím sa priznať, že tento príbeh ma úplne minul. Otcovia zakladatelia, Ústava Spojených štátov, otroctvo, rasizmus, odkazy na udalosti a mená, ktoré mi veľa nehovoria. Cítil som sa, ako keby som sledoval komédiu z černošského prostredia, ktorej pre špecifické výrazy a osobitý slovník nerozumiem a nemám sa na čom smiať. Pochopil som posolstvo tohto románu, no jednoducho ma to emocionálne absolútne nezasiahlo. Stále som čakal, že sa začne niečo diať a zrazu som zistil, že mi ostáva posledných pár desiatok strán a stále nič. Mám pocit, že prestížna Pulitzerova cena, ktorá bola v roku 2017 tejto knihe udelená, mala silný politický nádych. Napriek tomu, že ide o kritikmi vysoko oceňovaný román, nemám dôvod mu dať vyššie hodnotenie, ako mu dávam. Čakal som oveľa emocionálnejší čitateľský zážitok.     

RECENZIA: Fiona Mozleyová - Kráľovstvo Elmet (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ***                           KNIHA MESIACA SEPTEMBER

"Šlo mu o to, aby nás pripravil na veci, ktoré bežným zrakom nevidno. Chcel nás zoceliť, aby sme vládali bojovať proti temnote sveta. Čím viac budeme pripravení, no pravda je, že v našich životoch sme svet veľmi neokúsili. Počuli sme o ňom svoje, ale to je všetko." (s.78).

Cathy a Daniel sú súrodenci. Cathy má pätnásť a Daniel štrnásť. Vychováva ich viac menej otec, ktorého krstné meno je John, spoločne so starou mamou a opatrovateľkou Vivien. Otec si zarába ako boxer. Po tom, čo od neho odišla manželka, pretĺka sa, ako sa dá. Napriek neľahkému životu ostáva čestným človekom, ktorý učí svoje deti, že sa nemajú báť postaviť nespravodlivosti a bezpráviu. Bývajú v starom zrube hlboko v lese, na pozemku, ktorý patrí istému bohatému mužovi menom Price. Pán Price má dvoch synov. Charlieho a Toma. Obaja sú si vedomí svojho postavenia. Neustále sa narážajú do súrodencov a robia im zle. Pán Price si zmyslí, že sa Johna nadobro zbaví a to len preto, lebo mu je už dlhé roky nesympatický. Sú v tom však aj nevyrovnané účty z minulosti. A tak pán Price navrhne Johnovi súboj o zrub. Teda v podstate o všetko. Boxerský zápas je však len predzvesťou veľkej tragédie, ktorá nadobudne rozmery antickej drámy...

To, čo atmosférou dlho pripomína pohodové seriály Domček v prérii alebo Doktorka Quinnová, sa v závere mení na veľkú drámu, ktorá neuveriteľne graduje. Román stojí rozhodne za prečítanie, je v ňom viacero silnejších pasáži, no osobne mi prekážali príliš zdĺhavé opisy, ktoré dve tretiny príbehu značne spomaľovali. Z postáv vyniká jednoznačne Cathy, ktorej sekunduje jej brat Daniel, ktorý je zároveň aj rozprávačom príbehu. Páčil sa mi záver, ktorý vám samozrejme neprezradím, no sklamaní rozhodne nebudete. Román si viem predstaviť ako predlohu pre film, určite by to stálo za zváženie. Pokiaľ ide o záverečné hodnotenie, nie sú to úplne štyri hviezdičky, ale také lepšie tri rozhodne áno.  

RECENZIA: Monika Kompaníková - Piata loď (Artforum, 2017)

HODNOTENIE:  **

"V tej chvíli sa nadvihne Irena a zachrčí. Leží na dne tretej loďky, s hlavou opretou o lavičku a jednou rukou prevesenou cez okraj. Šľachy na krku sa jej napnú ako laná. Jarka, vyšúchaj mi chrbát dosucha, povie klokotavo a hlava jej odkväcne na tvrdú lavicu.
Zo štvrtej loďky sa v tej chvíli ozve plač troch detí. Dve bábätká bezuzdne revú a Kristián sa snaží zadržiavať vzlyky. Ležia na dne, schované pod lavicami." (s.125). 

Kniha získala v roku 2010 najprestížnejšiu literárnu cenu na Slovensku Anasoft litera a na jej motívy bol nedávno nakrútený film, ktorý sa v roku 2017 predstavil aj berlínskom filmovom festivale. 
Takže teraz stručne k príbehu. Máme tu hlavnú hrdinku Jarku, ktorá je zároveň aj rozprávačkou príbehu. Vychováva ju matka Lucia, ktorá ju porodila ako šestnásťročná, aj preto jej s výchovou výrazne pomáhala babka Irena. Potom sa tu premelie niekoľko nie príliš zaujímavých postáv, až napokon samotná hrdina začne vychovávať dve deti, ktoré nájde náhodne pohodené v záhradnej chatke. Jakuba a Adelu. Aby toho nebolo málo, život jej do cesty nečakane prihrá aj chlapca Kristiána, ktorý je autista a žije vo vlastnom svete. Kým sa v príbehu neobjaví tento chlapec, vlastne sa nič také zaujímavé nedeje a pre mňa osobne to bola jediná, aspoň trošku príťažlivá pasáž. Najmä v závere, keď sa výchova chlapca našej hrdinke evidentne vymykala z rúk.

Piata loď je kniha, ktorá má predpoklady byť oceňovaná kritikou, no ja ako čitateľ som sa popravde pri nej nudil. Nevyvolala vo mne nijaké väčšie emócie, nedokázal som si nájsť vzťah k žiadnej z postáv, ich osud mi bol v podstate ľahostajný. Tempo je pomalé, občas je tam cítiť mierne stupňovanie deja, ale celkovo mi tento román absolútne nesadol. Nechcem vás odrádzať od toho, aby ste si knihu prečítali, ale ja osobne mám rád úplne iný typ príbehov.  

RECENZIA: Jozef Puškáš - Štvrtý rozmer (Smena, 1980)

HODNOTENIE:   *

"Rotarides si prehadzoval kriedu z dlane do dlane a radšej blúdil očami po stehnách, aby sa náhodou nestretol s nejakým pohľadom. 
- Sľúbil som, - slabo som si odkašľal, - že na našom dnešnom stretnutí budem demonštrovať model štvorrozmerného rovnobežnostena. Odložíme to a budeme pokračovať v prednáške..." (s.97). 

Hlavným hrdinom tohto tendenčného románu je vysokoškolský učiteľ fyziky s netradičným menom Rotarides. Tento ničím nezaujímavý chlap sa tlačí v malom bratislavskom byte so svojou manželkou Tonkou (tvári sa, že je spisovateľka) a ich malým spoločným synom Vladom. V tomto románe sa takmer nič nedeje. Riešia sa tu nejaké tie susedské vzťahy, vedú sa jalové krčmové reči, niektoré postavy sa tvária, že hľadajú hlbší zmysel života, no nikto nedokáže povedať nič, čo by stálo aspoň trochu za pozornosť. A tak sa príbeh ťahá ako sopeľ a vy už sa neviete dočkať záveru, ktorý je vykúpením jedine v tom, že už je po všetkom tom trápení. Od tejto knihy ruky preč, lebo vám absolútne nič nedá. Iba vás pripraví o vzácny čas a energiu. Hawk. Dohovoril som. Aj tak som tomuto otrasnému dielu venoval viacej priestoru, ako by si zaslúžilo.  

RECENZIA: John Steinbeck - O Amerike a Američanoch (Brána, 2003)

HODNOTENIE:   ***

"Přednedávnem po své poslední cestě do Ruska, jsem si povídal s jistým význačným představitelem nešeho politického života. Zeptal jsem se ho, čo četl, a on mi odpověděl, že studoval dějiny, sociologii, ekonomii a právo. - A co krásnou literaturu, romány, divadelní hry, poezii? - zeptal jsem se. 
- Ne, na to jsem nikdy neměl čas. Četl jsem spoustu jiných věcí, - odtušil.
Tak jsem mu pověděl: - Vážený pane, nedávno jsem se vrátil ze své třetí cesty do Ruska. Nevím jak dobře Rusum rozumím, zato jsem si ale naprosto jistý, že kdybych četl pouze knihy, o ruských dějinách, nikdy bych nezískal takový vhled do ruského zpusobu uvažování, jaký jsem získal četbou Dostojevského, Tolstého, Čechova, Puškina, Turgeněva, Šolochova a Ehrenburga. Dějiny nám s jistou nepřesností říkají, pouze co lidé dělali. Krásná literatura nám však sděluje, nebo se alespoň snaží sdělit, proč to dělali a co prožívají a jací byli, když to dělali.- 
Muj známý zasmušile přikývl: - To mě nikdy nenapadlo. Ano, nejspíš máte pravdu. A já považoval beletrii za protiklad faktické skutečnosti." (s.80).  

John Steinbeck bol veľkou osobnosťou nielen spisovateľskej scény, ale zároveň bol aj výborným novinárom a rešpektovaným komentátorom rôznych udalostí. Stačí spomenúť jeho najznámejšie diela: O myšiach a ľuďoch, Na plechárni, Ovocie hnevu, Na východ od Raja. Nositeľ Nobelovej a Pulitzerovej ceny.  Viaceré jeho názory sa dodnes potvrdzujú a vyznievajú ako naplnené predpovede. Až je to niekedy ťažko uveriteľné: "Černoši se své rovnoprávnosti - podle zákona - nepochybně dočkají, možná ne tak brzy, jak by měli, ale dříve, než si myslí všichni pesimisté. Jenomže rovnoprávnost podle zákona je jen malým dílkem skutečné rovnoprávnosti. Jedním z nepříliš pěkných rysu lidské povahy je, že každý člověk chce na někoho koukat spatra, být lepší, tento rys je příznačný pro pocit nejistoty, a tak se zdá, že lidé si jako celek nejsou sami sebou příliš jisti. Cernoši se cítí být bílými ukřivděni, bílí v sobě zase mají hluboce zakořeněnou neduvěru, a nad tím vším se vznáší strach a neduvěra bílých vuči čenochum, dokud ve společnosti přetrvají byť jen stopy těchto pocitu, nemuže být skutečně rovnoprávnosti dosaženo." (s.46). 
Prekladateľ knihy vychádzal z veľkého množstva autorových rukopisov, z ktorých sa snažil zostaviť nejaké súvislé dielo. Podstatná časť je venovaná Spojeným štátom a to dosť podrobne, aj preto bolo potrebné priblížiť predovšetkým tie témy, ktoré by pochopil aj európsky a konkrétne český čitateľ, ktorému je kniha určená. Titul O Amerike a Američanoch je rozdelený na niekoľko častí: 1. O Amerike a Američanoch, 2. Vojnový korešpondent, 3. Angažovaný umelec, 4. O písaní, 5. Miesta môjho srdca a 6. Priatelia. Osobne ma najviac zaujala hneď tá prvá (O Amerike a Američanoch). Tak ako Steinbeck úžasne vystihol povahu a zmýšľanie svojich krajanov, to sa len tak nevidí. A treba povedať, že ich nijako nešetrí. Rasový problém, hospodárska kríza, kriminalita, krvavá minulosť, nejasná budúcnosť, chamtivosť, atď. Pre čitateľa je určite pútavá aj kapitola O písaní, v ktorej sa Steinbeck podrobnejšie venuje svojej tvorbe, ale aj tvorbe svojich slávnych kolegov. V poslednej kapitole, pod názvom Priatelia, dominuje slávne meno výrobcu automobilov Henryho Forda. Naopak, kapitoly, ktoré som preskakoval, sa týkali správ z druhej svetovej vojny. Keďže, že sa dosť opakovali, strácali na dramatickosti. Ostatné témy sa utápajú niekde v priemere, čo je zároveň aj najväčším problémom tejto, inak zaujímavej knihy. Pokiaľ sa chcete dozvedieť o Johnovi Steinbeckovi niečo viac, spoznať bližšie jeho názory na mnohé témy a udalosti, táto kniha vám poskytne bohaté informácie. Treba len pozorne čítať. A občas aj medzi riadkami.   

Jerzy Kosinski - Schôdzka naslepo (Argo, 2005)

HODNOTENIE:   ****

"George Levanter si už jako školák osvojil jistý návyk, kterého se pak držel napořád: každé odpoledne čtyři hodiny spal, aby zustal mentálně i fyzicky čilý až do časných ranních hodin, kdy se šel opět na čtyři hodiny prospat, aby se odpočatý probudil do nového dne." (s.11). 

George Levanter je taký James Bond na ruský spôsob. Tvrdý chlapík, ktorý sa jednoducho objaví, splní nejakú misiu, rozdá si to s nejakou slečnou, sem - tam niekoho odstráni a ide si svojou cestou, na ktorej stretáva množstvo ľudí, ktorí nejakým spôsobom menia a formujú jeho osobnosť. A vy ako čitateľ po celý čas uvažujete či to všetko je len jedna veľká paródia alebo je proste Kosinski fakt úplne vyšinutý, ale mne sa to čítalo úplne že parádne. V niektorých pasážach máte pocit, že ste uprostred paródie Horúce strely, potom sa príbeh mení na thriller, porno, drámu, komédiu. Asi chýba len horor a bolo by to kompletné. Hlavnú postavu si buď obľúbite alebo vám bude liezť na nervy. Nič medzi tým neexistuje. Mne napríklad George Levanter vôbec neprekážal, ale sú ľudia, ktorí by tento typ hrdinu sotva prekusli. George Levanter je raz študentom, inokedy vojakom, potom tajným agentom, básnikom, inštruktorom lyžovania, šoférom kamiónu, profesionálnym zabijakom, na čo si len spomeniete. Má jediného skutočného priateľa a tým je svojský chlapík menom Romarkin.   Slovník aj scény v románe sú miestami dosť šťavnaté, ale to je proste Kosinski. Buď jeho tvorbu beriete tak ako je, so všetkým čo k tomu patrí, alebo potom radšej treba siahnuť po inom type kníh.