RECENZIA: Mohsin Hamid - Exit Západ (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Keď vyšla z domu, zdalo sa jej, že aj ona sa sem prisťahovala, že každý sa niekam prisťahúva, a nezabráni tomu ani vtedy, ak zotrvá celý život v tom istom dome.
Časom sa všetci stávame migrantmi." (s.169).  

Príbeh sa odohráva na pokraji občianskej vojny pravdepodobne v niektorej z arabských krajín. Zatiaľ čo Nadia je nezávislá, vášnivá a zmyselná žena, Said je naopak umiernený, pokojný muž, ktorý dodržiava tradície a ctí si rodinu. Milostný vzťah dvoch mladých ľudí sa odvíja v atmosfére nepokojov v uliciach, bombových útokov a prestreliek. Hoci je to riskantné, rozhodnú sa utiecť z krajiny a začať nový život niekde, kde je to bezpečnejšie. Napokon sa im to podarí a po prekonaní viacerých prekážok sa ocitajú v Londýne. Tam sa zaradia medzi tisíce ďalších utečencov. Nastáva skutočná skúška ich vzťahu. Sami sú prekvapení z toho, že to, čo si dlhé mesiace zložito budovali vo vojnovej zóne, sa v slobodnom svete začne rúcať ako domček z kariet už po niekoľkých týždňoch. Sú natoľko silní, aby to ustáli?

Jednoduchý intímny príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa snažia prekonať vážne prekážky, aby mohli v bezpečnejšom svete rozvíjať svoju lásku. Príbeh stojí na hlavných postavách Nadie a Saida. Na ich odlišnosti a vzájomnej láske. Veľmi dobre je vykreslená vojnová atmosféra v uliciach, ktorá dokáže nenápadne vtiahnuť čitateľa do deja. Trochu to pripomína rozprávku z Tisíc a jednej noci až na to, že...

"Said s Nadiou si o týždeň po ďalšej lekcii konečne sadli v bufete na kávu. Vtedy sa jej spýtal na konzervatívny čierny odev, ktorý ju vlastne celkom zahaľoval.
- Ak sa nemodlíš, - poznamenal stíšeným hlasom, - prečo sa takto obliekaš? -
Sedeli pri stole pre dvoch pri obloku, odkiaľ bol výhľad na hustú pouličnú premávku. Medzi sebou mali položené obrazovkami nadol telefóny, ktoré pripomínali zbrane desperádov, riadiacich sporné otázky.
Usmiala sa. Odpila si. Prehovorila, dolnú časť tváre jej pritom zakrývala šálka, 
- Takto si aspoň muži nemôžu zo mňa usierať, - odvetila." (s.19).  

RECENZIA: Péter Esterházy - Pankreasník (Kalligram, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Ešte nikdy som nevyslovil túto vetu: Zomriem. Myslím v súvislosti so sebou. Túžim po tebe, vlastne po vete. Nie po tejto." (s.40).

Péter Esterházy patrí k najznámejším autorom maďarskej literatúry, ktorej hranice už počas svojho života výrazne prerástol. Vo svojej poslednej knihe sa snaží vyrovnať s vlastnou smrťou. Po tom, čo sa dozvie diagnózu choroby (rakovina pankreasu) vie, že jeho šance na uzdravenie sú minimálne. Spočiatku berie svoju diagnózu s humorom, nepociťuje výraznejšie bolesti, je optimista. Postupom času, keď choroba dáva o sebe čoraz viacej vedieť, on stráca na váhe a chemoterapia sa zintenzívňuje, chápe, že tu už dlho nepobudne. Kým na začiatku knihy si robil zápisky takmer každý deň, ako sa dielo blíži do finále, medzera medzi jednotlivými dňami narastá a vety sa stále výraznejšie skracujú...

Pri písaní knihy, v ktorej sa jej autor vyrovnáva so smrťou, hrozí, že postupne upadne do sebaľútosti a prehnanej patetickosti. Našťastie Esterházy je majster slova a tak aj z takej vážnej témy, akou je umieranie na rakovinu, dokáže spraviť silný zážitok bez toho, aby sa umelo pohrával s citmi svojich čitateľov. Téma sama osebe neprináša nič nové ani objavné, takýchto príbehov je veľa, no spôsob akým je kniha spracovaná, stojí za pozornosť. Občas sa niektoré myšlienky a názory opakujú, čím dielo stráca na spáde, to však k rekapitulácii vlastného života asi tak trochu patrí. Nie sme v rozprávke, takže žiadne zázračné uzdravenie v závere tohto občasného denníka nečakajte, no život je aj taký.   

RECENZIA: Ivan A. Backer - Vlak na slobodu (Motýľ, 2018)

HODNOTENIE:   *

"Náš vlak smeroval na sever k nemeckej hranici nachádzajúcej sa asi sto kilometrov od Prahy. Ja som prežíval dobrodružstvo a vôbec som si neuvedomoval nadchádzajúci holokaust." (s.21). 

Sir Nicholas Winton pomohol počas druhej svetovej vojny stovkám židovských deti bez toho, aby sa tým prezentoval. Jedno z týchto detí je aj autor životopisného románu Vlak na slobodu. Malý Ivan býval s rodičmi v Prahe až pokým nevypukla druhá svetová vojna. Pre mňa jedinou zaujímavou časťou románu je tá úvodná, v ktorej sa všetci členovia Ivanovej rodiny (otec, matka a brat) snažia ujsť z okupovaného Československa, čo sa im napokon aj podarí. Malý Ivan sa dostane v Londýne do viacerých pestúnskych rodín, ktoré sa o neho starajú. Jeho brat začína chodiť do školy a obaja rodičia pracujú. Vojna sa nevyhne ani Veľkej Británii, no stále je tam pre malého židovského chlapca bezpečnejší život ako v okupovanej Prahe. Malý Ivan začína chodiť do anglickej školy a postupne sa uchytí. Na konci druhej svetovej vojny odchádza do New Yorku, kde pokračuje v štúdiu na univerzite.  Čoraz intenzívnejšie sa zamýšľa nad tým, prečo prežil práve on. Po skončení štúdia si otvorí predajňu s lustrami, no cíti, že toto nie je jeho životné poslanie. Preto sa začína viacej angažovať v dobrovoľníckych spolkoch a organizáciach, ktoré pomáhajú národnostným menšinám a marginálnym skupinám obyvateľstva. Postupne sa stane farárom a aktivistom, pedagógom a aktivistom a napokon riaditeľom významnej dobrovoľníckej organizácie. Ešte aj ako dôchodca vo vyššom veku sa spoločensky aktívne angažuje a často sa vracia v spomienkach do detských čias a premýšľa nad tým, prečo pravé on...

Myslím si, pri všetkej úcte k autorovi, že viacero ľudí prežilo oveľa zaujímavejší a dramatickejší život a nikdy nemali potrebu napísať o tom knihu. Na rozdiel od miliónov židov sa Ivan A. Backer vyhol hrôzam, ktoré so sebou priniesla druhá svetová vojna, nemusel sa pokúšať o nijaké dramatické úteky, šťastie ho sprevádzalo po celý jeho dlhý život. Paradoxne spomienkové dodatky ku knihe očami iných obetí druhej svetovej vojny sú čitateľsky oveľa zaujímavejšie. Pre mňa veľké sklamanie. Pár dramatickejších strán na začiatku knihy, potom ničím zaujímavé kapitoly a na konci románu samochvála až to pôsobí trochu trápne. Našťastie som si toto dielo požičal z knižnice, takže okrem strateného času nemusím veľa ľutovať. Ak máte radi knihy s tematikou druhej svetovej vojny a dramatické ľudské osudy, Vlaku na slobodu sa rozhodne vyhnite. Je X oveľa lepších titulov.  

RECENZIA: Gellert Tamas - Laserový muž (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:  ****                 KNIHA MESIACA DECEMBER

"David sa v tú augustovú noc stal prvou obeťou laserového muža. Po strele z 3. augusta 1991 malo nasledovať deväť ďalších pokusov o vraždu. Jeden muž zomrie, ďalších desať bude zranených. Útoky vydesia celé mesto a povedú k najväčšiemu policajnému vyšetrovaniu vo Švédsku od vraždy politika Olofa Palmeho. Štokholmské ulice zaplnia demonštráciami a predseda švédskej vlády sa bude v príhovore snažiť národ upokojiť." (s.12). 

Švédsko, deväťdesiate roky dvadsiateho storočia. Vrchný komisár Lennart Thorin, zastupujúci komisár Áke Thorstensson, kriminálny inšpektor Lars Erik Forss, vyšetrovatelia Stefan Bergquist a Ulf Sjuberg sa už dlhšiu dobu snažia odhaliť záhadného strelca, ktorý si za svoje obete vyberá cudzincov žijúcich vo Švédku. Jeho identita je zatiaľ neznáma, aj keď padlo už niekoľko podozrení. Rasistické a fašistické hnutia a strany sú na vzostupe. V ich popredí stoja prívrženci nacizmu Klas Lund a Christoffer Ragnet, ktorí propagujú  rasistické zoskupenie VAM, jednoznačne odkazujúce na ideu tretej ríše. Situácia v spoločnosti sa vyostruje. Navyše keď sa lídrami rešpektovanej pravicovej strany Nová demokracia stane silná a vplyvná dvojica  priateľov Ian Wachtmeister a Bert Karlson, ktorí sa netaja sympatiami k hnutiu Biely árijský odpor ( hnutie vydáva nacistický časopis Storm).
"Nová demokracia ukončila hlasovanie v Billingehuse oslavou. Stoly sa prehýbali od množstva jedla i nápojov. Vedenie strany na akcii nešetrilo. Po bufete prišla na rad novinka z Japonska: karaoke. Večer vyvrcholil, keď John Bouvin trochu vratkým krokom vyšiel na pódium a chopil sa mikrofónu.
- Mám zaspievať?- zvolal. Odpoveďou mu bolo hlasné: - ÁNO! -
Poslanec a druhý podpredseda Novej demokracie, ktorý za svoj výrok, že bolo lepšie, keď africké deti požierali levy, zožal množstvo kritiky, si odkašľal a pustil sa do spevu: - In the jungle, the quiet jungle, the lion sleeps tonight In the jungle.... - Po desatine sekundy prekvapeného ticha sála explodovala smiechom a jasotom. John Bouvin zožal nadšené ovácie takmer sedemsto účastníkov. Predseda strany Ian Wachtmeister sa rehotal s ústami dokorán, Bert Karsson kričal a tlieskal. 
Kým sa tanečný parket zapĺňal rozjarenými brunátnymi novými demokraciami, na scéne zavýjal  John Bouvin, opierajúc sa o straníckeho kolegu: - In the jungle... - "(s.433). Neznámy páchateľ medzitým aj naďalej pokračuje v streľbe do cudzincov a celá krajina sa snaží uhádnuť jeho meno...    

V knihe sa prelína policajné vyšetrovanie a páchateľov životný príbeh. Nie je to tak dávno, čo som čítal Príbeh o Nórsku, ktorý sa zaoberá najväčším masovým vrahom v dejinách Nórska Andersom Breivikom. John Ausonius, hlavná postava príbehu Laserový muž, má podobný osud ako Breivik. Rozdiel je len v tom, že kým Anders sa narodil vo svojej krajine, Johnovi rodičia sa prisťahovali z Nemecka. Johnov otec bol sukničkár a bohém, zatiaľ čo matka sa snažila viesť domácnosť, no veľmi jej to nešlo. John má ešte mladšieho brata Ralfa. V detstve bol jeho najlepším priateľom Pelle. Neskôr sa jeho najlepšími priateľmi stali Gustav Oskarsson a Stefan Riesling. Dvaja  svojskí chalani. Postupne, ako John dospieval, čoraz viacej si vynahrádzal samotu čítaním kníh. Dobrovoľne sa prihlásil do armády, no nespĺňal kritériá, aby sa stal profesionálnym vojakom. Navyše mal problémy so sebaovládaním. Nedokázal nadväzovať vzťahy so ženami a túžil po bohatstve. Obchodovaním na burze dokázal zarobiť veľmi slušný majetok, no po páde akcií oň prišiel. Nemalé sumy prehral aj v hazardných hrách. Keď nevidel iné východisko, začal vykrádať banky. Úspešný lup mu zabezpečil bezstarostný život na isté obdobie. Za všetkými problémami Švédska hľadal prisťahovalcov (čo bolo paradoxné, keďže sám bol prisťahovalec) a preto si za obete svojich zločinov vyberal práve ich. Polícia dlho nepočítala s verziou, že páchateľ streľby by mohol byť zároveň aj bankovým lupičom, čo sa Johnovi veľmi hodilo. Navyše oficiálne bol stále študentom Kráľovskej technickej školy, čo sa s obrazom bankového lupiča a nebezpečného ostreľovača veľmi nestotožňovalo. Aby to vyšetrovateľom sťažil ešte viac, niekoľkokrát za život si zmenil meno. 
Z outsidera spoločnosti sa postupne stáva nebezpečný terorista. Možno práve podobnosť osudov priviedla Breivika k tomu, že Johna Ausoniusa si vybral za svoj veľký vzor. Veľmi zaujímavo napísaná kniha, ktorá ukazuje trochu iné Švédsko, aké poznáme bežne z televíznej obrazovky. Navyše počet imigrantov v krajine za posledné roky nebezpečne stúpol, čo môže viesť k tomu, že sa pod rúškom noci vynorí nový laseroví muž, alebo dokonca skupinka mužov. Posledné parlamentné voľby sú jasným varovaním...     

RECENZIA: Wojciech Jagielsi (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Jsme jediný stát na světě, na kterém si během 20. století vylámala zuby dvě impéria, britské a ruské. Přinesli jsme svobodu mnoha národum. Sami jsme však zaplatili obrovskou cenu. Během uplynulých čtvrt století zemřel každý desátý z nás, Afgháncu, a každý pátý je dnes vyhnancem v sousedních státech. Naše země byla kompletně zničená." (s.70). 

Pokiaľ chcete aspoň trochu pochopiť Afganistan, táto kniha pre vás predstavuje výbornú príležitosť. Jediná krajina sveta, na ktorej si v 20. storočí vylámali zuby dve silné impéria. Rusko aj Veľká Británia. Čo stojí za vojenským úspechom krajiny, ktorá sa stala synonymom terorizmu a strachu?

" V Afghánistánu se zrodili nejlepší bojovníci na světě. Cizinci o nich s obavami říkali, že jsou nebezpečnější než afghánští hadi, jedovatí pavouci a škorpióni. 

Boj ani zabíjení jim nepřinášely potěšení. Války na obranu svobody, pudy či cti a účast v nich se pro ně staly čímsi samozřejmým. Proto neznají strach. Bojuji bez zuřivosti, nenávisti i bez emocí. Bojují tak, jako se plní povinnost. Jako málokdo jiný vědí, co je válka, a proto nechápou, proč někteří vedou války z tak malechrných duvodu, jako je politika nebo ideologie. Nikdy také nedokázali pochopit, že za to někdo muže chtít peníze. Díky tomuto neporozumění se v Afghánistánu, zemi válek, nikdy neuplatnili námezdní vojáci." (s.60). 

Poľský autor sa vrátil hlbšie do minulosti, aby si bližšie posvietil na najznámejšie postavy tejto rozporuplnej a rozmanitej krajiny: emira Umara, emira Hakkáního, prvého prezidenta Afganistanu v ére vládnutia hnutia Taliban Ahmada Šáha Masúda, ale aj Usámu bin Ládina. Jagielski sa vo svojej reportážnej knihe ďalej zameral na najvýznamnejšie afganské kmene: Tadžikov, Hazárov, Durráníjijov... 

Počas vojny sa ich snažili Rusi rozložiť prostredníctvom dosadeného Babraka Karmala. Súdruhovia však rýchlo pochopili, že Karmal je len alkoholická troska a tak ho radšej odstavili od moci. Konzervatívne názory v krajine presadzoval Hakkání - minister pre podporu cnosti a predchádzaniu neresti. V Afganistane prebiehali masové popravy na futbalových štadiónoch. Symbolom strachu a hrôzy sa stalo hlavné mesto Kábul, Talibanci, ale aj mudžahedíni. 

Neviem či je  pre bežného Európana vôbec možné pochopiť natoľko politicky, kultúrne a spoločensky odlišnú krajinu. V každom prípade je určite zaujímavé si o nej aspoň prečítať a popremýšľať nad tým. Poľský autor zvolil pomerne dostupný spôsob rozprávania, ktorý dopomôže čitateľovi porozumieť viacerým skutočnostiam. Musím sa priznať, že po prečítaní tejto rozsiahlej reportáže som rád, že žijem a bývam v pomerne zastrčenej krajine v strede Európy, ktorá je v porovnaní s inými časťami sveta stále relatívne veľmi bezpečná.   

RECENZIA: Alain Mabanckou - Rozbitý pohár (Absynt, 2018)

HODNOTENIE:    ****                KNIHA MESIACA DECEMBER

"- Rozbitý pohár, hovor o sebe, vytlač zo seba všetko, nezahováraj, zver sa, - a tak nakoniec niečo poviem aj o sebe, zvedavý čitateľ potrebuje vedieť, prečo som padol tak hlboko a bez padáka, musí vedieť, prečo teraz trávim čas tu, nemôžem mu stále opakovať, že som miestna fosília, a pritom ho nechávať v nevedomosti..." (s.100).  

Táto kniha je jedna veľká alkoholická jazda. Rozbitý pohár je prezývka hlavnej postavy, šesťdesiatštyri ročného bývalého učiteľa, chlapa závislého od alkoholu, ktorý denne vysedáva v bare pod názvom Na sekeru nedávame a na podnet majiteľa podniku Zaťatého slimáka zapisuje príbehy najzaujímavejších štamgastov. Napríklad chlapa v pamperskách, ktorý sa zhodou nešťastných okolností dostal do väzenia, v ktorom si od spoluväzňov vytrpel neskutočné veci. Tlačiar je prezývka kedysi úspešného mladého muža, ktorého nešťastná láska ku krásnej žene dostala až na dno. Konvička je rozkysnutá černoška, ktorá prijme Kazimírovu výzvu na súboj v dĺžke močenia, z ktorého sa nakoniec stane legendárny zápas, na ktorý ostatní štamgasti spomínajú ešte dlhé roky. Ďalšími zaujímavými postavami v diele sú podvodník a čarodejník v jednom Mouyeké, manželka Rozbitého pohára Angelika, čarodejník Nulachýb a americký turista Holden (podľa kultovej Salingerovej postavy z románu Kto chytá v žite). 
Rozbitý pohár je miestami vtipný, miestami vážny, sarkastický, dynamický a veľmi chytľavý príbeh a zároveň aj postava. Je to africký Hank Chinaski v tej najlepšej forme. Román je napísaný jedinou vetou, takže nemáte ani chvíľku na výdych. Je to proste jedna veľká alkoholická jazda, ktorá sa končí perfektným (ne) koncom. Problémom pre slovenského čitateľa môže byť pomerne veľa odkazov na rôznych neznámych afrických autorov a ich diela. Ale to je taký menší detail, ktorý vlastne len podčiarkuje autorovu brilantnú tvorivosť.