nedeľa 4. marca 2018
RECENZIA: David Mitchell - Tisíc jesení Jacoba de Zoeta (Mladá fronta, 2013)
HODNOTENIE: ***
" - Znamená něco i jméno Aibagawa? -
- Aiba znamená "indigo" - její hrdost na vlastní jméno je nabíledni - a gawa je "řeka."
- Takže vy jste indigová řeka. Zní to jako báseň. - A ty, pokárá se Jacob v duchu, zníš jako flirtující chlípník. - Rosemary je také ženské křestní jméno - které žena dostane při narození. Moje křestní jméno je, - snaží se mluvit nenuceně, - Jacob. -
- Co je..., - zavrtí žena hlavou na znamení, že nechápe... - Ja- ko- bu? -
- Jméno, které mi dali rodiče: Jacob. Mé celé jméno je Jacob de Zoet. -
Opatrně přikývne. - Jakobu Dazúto. -
Přál bych si, myslí si vroucně mladík, aby se vyřčená slova dala polapit a uzavřít do kameje." (s.135).
David Mitchell je jeden z najoriginálnejších a najzaujímavejších súčasných britských autorov. Jeho diela sú väčšinou dosť komplikované a vyžadujú od čitateľa veľkú dávku pozornosti a nejaký ten intelektuálny záber. Najväčšiu slávu mu priniesla sfilmovaná kniha Atlas mrakov.
Román Tisíc jesení Jacoba de Zoeta predstavuje v tomto smere istú výnimku. Hoci napriek tomu, že ide o dobrodružný román, nie je písaný úplne jednoduchou formou. Príbeh vychádza z autorových ciest po východnej Ázii, ktoré ho inšpirovali k napísaniu knihy, ktorá sa odohráva na prelome 17. a 18. storočia, v časoch zlatého európskeho kolonializmu. Hlavným hrdinom je mladý Holanďan Jacob de Zoet, ktorý opustil svoju snúbenicu, aby splnil sľub, ktorý dal jej otcovi. Už niekoľko mesiacov je jeho domovom maličký ostrov Dedžima, ktorý tvorí jedinú priechodnú bránu medzi Japonskom a Európou. Tento ostrov je prísne strážený oboma stranami. Na jednej strane pobočkou holandskej Východoindickej spoločnosti a na strane druhej japonskou posádkou. Nikto z domácich sa nesmie dostať na druhú stranu a zároveň žiadny cudzinec nesmie vstúpiť na pôdu Japonského kráľovstva. Lenže ako vieme, láska dokáže prekonať aj nemožné. Podobne je to aj v prípade Jacoba de Zoeta a japonského dievčaťa Orito Aibagawi. Všetko sa však rúca vo chvíli, keď sa otec dievčaťa rozhodne, že jeho dcéra vstúpi do kláštora.
V románe vystupuje mnoho postáv. Skorumpovaný predseda holandskej spoločnosti Unico Vorstenboch, jeho arogantný zástupca Melchior van Cleef, zásadový lekár Lucas Marinus, kapitán Lacy, podlý karierista Peter Fischer, čudácky Cone Twomey, japonskí tlmočníci Ogawa a Sekita, vysoko postavený japonský úradník Kobajaši a nižší úradníci Wybo Gerritszoon a Orito. A to sú len hlavnejšie postavy. Na vymenovanie tých vedľajších by sme potrebovali ďalšiu pol stranu.
Medzi holandskou spoločnosťou a Japonskom vypukne menší konflikt. Nájdu mŕtve telo muža menom Sjako a každá zo strán má na situáciu iný pohľad. Jacob de Zoet doplatí na svoju čestnú povahu. Tým že sa snaží byť za každú cenu spravodlivý a stavia sa na stranu slabších a utláčaných, stane sa z neho nepohodlná osoba v očiach väčšiny svojich kolegov. Na povýšenie a na návrat domov môže v dohľadnej dobe zabudnúť. A aby toho nebolo málo, na ostrov Dedžima sa nezadržateľne blížia Angličania, aby toto dôležité strategické miesto získali do svojich rúk. Dokáže sa im malá skupinka Holanďanov ubrániť?
Mitchell vo svojom románe porovnáva japonské a európske zmýšľanie, približuje čitateľovi japonskú kultúru a históriu. V čase, v ktorom sa príbeh odohráva, naplno prekvitá otroctvo a s ním súvisiaci rasizmus. Európania sa cítia ako páni sveta a dávajú to všetkým až príliš okázalo najavo. Jacob de Zoet je síce hlavná postava románu, ale stane sa, že na niekoľko desiatok strán vypadne z textu a v popredí sú úplne iné osoby. Nie je to jednoduché čítanie, najmä sledovanie japonských reálií si vyžaduje od čitateľa trpezlivosť a vyššiu pozornosť z jeho strany, ale na autorove pomery je to ešte jedno z menej komplikovaných diel. Viem si predstaviť tento román ako film, dokonca si myslím, že ako film by fungoval oveľa lepšie než kniha, ktorá je miestami dosť zdĺhavá, veľa dialógov sa odohráva medzi japonskými tlmočníkmi a holandskými úradníkmi. Takisto je tu málo dramatických momentov, vlastne jediný zaujímavejší príde až v samotnom závere, keď sa k ostrovu blížia Angličania. Pre mňa je to priemerná kniha, od ktorej som čakal viacej. Možno preto, lebo na autora mám po predchádzajúcich románoch oveľa vyššie nároky.
" - Znamená něco i jméno Aibagawa? -
- Aiba znamená "indigo" - její hrdost na vlastní jméno je nabíledni - a gawa je "řeka."
- Takže vy jste indigová řeka. Zní to jako báseň. - A ty, pokárá se Jacob v duchu, zníš jako flirtující chlípník. - Rosemary je také ženské křestní jméno - které žena dostane při narození. Moje křestní jméno je, - snaží se mluvit nenuceně, - Jacob. -
- Co je..., - zavrtí žena hlavou na znamení, že nechápe... - Ja- ko- bu? -
- Jméno, které mi dali rodiče: Jacob. Mé celé jméno je Jacob de Zoet. -
Opatrně přikývne. - Jakobu Dazúto. -
Přál bych si, myslí si vroucně mladík, aby se vyřčená slova dala polapit a uzavřít do kameje." (s.135).
David Mitchell je jeden z najoriginálnejších a najzaujímavejších súčasných britských autorov. Jeho diela sú väčšinou dosť komplikované a vyžadujú od čitateľa veľkú dávku pozornosti a nejaký ten intelektuálny záber. Najväčšiu slávu mu priniesla sfilmovaná kniha Atlas mrakov.
Román Tisíc jesení Jacoba de Zoeta predstavuje v tomto smere istú výnimku. Hoci napriek tomu, že ide o dobrodružný román, nie je písaný úplne jednoduchou formou. Príbeh vychádza z autorových ciest po východnej Ázii, ktoré ho inšpirovali k napísaniu knihy, ktorá sa odohráva na prelome 17. a 18. storočia, v časoch zlatého európskeho kolonializmu. Hlavným hrdinom je mladý Holanďan Jacob de Zoet, ktorý opustil svoju snúbenicu, aby splnil sľub, ktorý dal jej otcovi. Už niekoľko mesiacov je jeho domovom maličký ostrov Dedžima, ktorý tvorí jedinú priechodnú bránu medzi Japonskom a Európou. Tento ostrov je prísne strážený oboma stranami. Na jednej strane pobočkou holandskej Východoindickej spoločnosti a na strane druhej japonskou posádkou. Nikto z domácich sa nesmie dostať na druhú stranu a zároveň žiadny cudzinec nesmie vstúpiť na pôdu Japonského kráľovstva. Lenže ako vieme, láska dokáže prekonať aj nemožné. Podobne je to aj v prípade Jacoba de Zoeta a japonského dievčaťa Orito Aibagawi. Všetko sa však rúca vo chvíli, keď sa otec dievčaťa rozhodne, že jeho dcéra vstúpi do kláštora.
V románe vystupuje mnoho postáv. Skorumpovaný predseda holandskej spoločnosti Unico Vorstenboch, jeho arogantný zástupca Melchior van Cleef, zásadový lekár Lucas Marinus, kapitán Lacy, podlý karierista Peter Fischer, čudácky Cone Twomey, japonskí tlmočníci Ogawa a Sekita, vysoko postavený japonský úradník Kobajaši a nižší úradníci Wybo Gerritszoon a Orito. A to sú len hlavnejšie postavy. Na vymenovanie tých vedľajších by sme potrebovali ďalšiu pol stranu.
Medzi holandskou spoločnosťou a Japonskom vypukne menší konflikt. Nájdu mŕtve telo muža menom Sjako a každá zo strán má na situáciu iný pohľad. Jacob de Zoet doplatí na svoju čestnú povahu. Tým že sa snaží byť za každú cenu spravodlivý a stavia sa na stranu slabších a utláčaných, stane sa z neho nepohodlná osoba v očiach väčšiny svojich kolegov. Na povýšenie a na návrat domov môže v dohľadnej dobe zabudnúť. A aby toho nebolo málo, na ostrov Dedžima sa nezadržateľne blížia Angličania, aby toto dôležité strategické miesto získali do svojich rúk. Dokáže sa im malá skupinka Holanďanov ubrániť?
Mitchell vo svojom románe porovnáva japonské a európske zmýšľanie, približuje čitateľovi japonskú kultúru a históriu. V čase, v ktorom sa príbeh odohráva, naplno prekvitá otroctvo a s ním súvisiaci rasizmus. Európania sa cítia ako páni sveta a dávajú to všetkým až príliš okázalo najavo. Jacob de Zoet je síce hlavná postava románu, ale stane sa, že na niekoľko desiatok strán vypadne z textu a v popredí sú úplne iné osoby. Nie je to jednoduché čítanie, najmä sledovanie japonských reálií si vyžaduje od čitateľa trpezlivosť a vyššiu pozornosť z jeho strany, ale na autorove pomery je to ešte jedno z menej komplikovaných diel. Viem si predstaviť tento román ako film, dokonca si myslím, že ako film by fungoval oveľa lepšie než kniha, ktorá je miestami dosť zdĺhavá, veľa dialógov sa odohráva medzi japonskými tlmočníkmi a holandskými úradníkmi. Takisto je tu málo dramatických momentov, vlastne jediný zaujímavejší príde až v samotnom závere, keď sa k ostrovu blížia Angličania. Pre mňa je to priemerná kniha, od ktorej som čakal viacej. Možno preto, lebo na autora mám po predchádzajúcich románoch oveľa vyššie nároky.
sobota 3. marca 2018
RECENZIA: Ondrej Štefánik - Bezprsté mesto (Tatran, 2012)
HODNOTENIE: ****
" - Odkiaľ si? - spýtal sa.
- Z bezprstého mesta, - zopakovala.
- To je kde? -
- Neďaleko, - odpovedala.
- Kde neďaleko? - opýtal sa. Skontroloval, čo sa deje za ich chrbtami. Muž stále kráčal za nimi.
- To je jedno. Na Slovensku, - odpovedala.
- To je čo za názov? - Bezprsté mesto? To som nikdy nepočul. -" (s..227).
Celú legendu o bezprstom meste si môžete prečítať na strane 227 - 228.
Ondrej Štefánik je posledný víťaz súťaže Anasoft litera, čo je dôkazom toho, že písanie mu celkom ide. Ja som sa však tentoraz zameral na jeho starší román s kriminálnou zápletkou so zvláštnym názvom, ktorý vzbudzuje u čitateľa viacero otázok.
Edo je tridsaťročný lúzer, ktorý má to šťastie, že mu rodičia pred odchodom do Prahy zanechajú dva byty. V jednom býva a druhý prenajíma právnickej firme. Každý mesiac má teda bezprácny príjem. Podľa toho sa aj správa. Každý jeho vzťah stroskotá po niekoľkých týždňoch. Jeho súčasná partnerka Beáta utvorila takmer ročných chodením s Edom jeho nový osobný rekord. Beátiných priateľov Kristiána a Máriu nemôže ani vystáť. Pravidelne sa stretáva v podniku Zelený krokodíl s mafiánom Paulim, ktorému za štedrú finančnú odmenu píše milostné listy pre jeho frajerku Natáliu. V Zelenom krokodílovi robí aj brigádnička Sandra Hanáková, ktorá sa chce stať nezávislou a preto robí všetko preto, aby sa od rodičov čo najskôr odtrhla. V noci sa vracia z rande, ktoré mala so spolužiakom, keď ju niekto cestou späť ovalí po hlave. Je ďalšou z obetí neznámeho vraha, ktorý vyčíňa v hlavnom meste a z neznámych dôvodov vraždí ľudí. Prípadu sa ujme dvojica policajtov, ktorí vystupujú pod prezývkami Fúzatý a Blondín. Edo je v tom čase očarený mladou študentkou, ktorá je v poslednom ročníku strednej školy a čoskoro ju čaká maturita. Eda fascinuje nielen jej krása, ale aj záľuba v čítaní zložitých filozofických diel. Dievča v románe vystupuje pod prezývkou Maličká. Jedného dňa Maličká zmizne a Edo sa stáva hlavným podozrivým: "Kde môže byť Maličká? Chcel by ju chytiť za ruku, vidieť jej tvár. Potrebuje ju. Nevie prečo. Možno sa Malička naňho podobá. Fyzicky. Preto sa mu páči. Alebo ho vracia v čase a omladzuje. A čo ak Edo potrebuje dieťa.Dcéru. Maličkú." (s.100). A to nielen preto, lebo ju osobne poznal, ale aj preto, lebo sa nachádzal v blízkosti ostatných obetí vrážd. Všetko sa ešte viac skomplikuje, keď sa Edovi začne zjavovať zvláštny chlapík, istý pán Návšteva, ktorý mu zaklope jedného dňa na dvere s košom so zaváraninami a so živou husou. Pán Návšteva mu dá ultimátum na odhalenie skutočného páchateľa.
Edo požiada o pomoc bývalého spolužiaka Petra Sitárika, ktorý v súčasnosti pracuje ako novinár. Po parku sa potuluje istý pán Magor, ktorý verí, že ho prenasledujú komunisti. Po celom meste sú povylepované čudné odkazy s násilným textom. Stopy zavedú Eda spolu s novinárom Petrom do psychiatrickej liečebne, kde bol nedávno hospitalizovaný pacient Ernest Klaudius Kašický, akýsi samozvaný vodca tajnej organizácie.
Edo sa rozchádza s Beátou, pátra po Maličkej, snaží sa vyškrtnúť svoje meno zo zoznamu podozrivých. Aby toho nebolo málo, zoznámi sa s Annou, ktorú pre jej náruživosť prezýva Vlčica. Vlčica má čudáckeho brata Alberta, svetovo uznávaného umelca. Treba povedať, že Albert je poriadne vyšinutý. Asi aj preto si s ním Edo výborne rozumie. Naďalej ho však prenasleduje pán Návšteva. Poprosí preto o pomoc Pauliho, ktorý to však celé ešte viacej skomplikuje. Ako z toho von? Je otázne, čo je realita a čo už výplod Edovej fantázie prepojenej s paranojou. Netuší to Edo a dokonca ani čitateľ.
Jeden z najzaujímavejších románov, ktoré som v poslednom čase čítal. Detektívna zápletka je pre príbeh dôležitá, ale nad ňou ešte vyčnieva súkromný život tridsiatnika Eda, ktorý celé dni vysedáva v kresle, bezducho filozofuje, nalieva sa s mafiánom Paulim a strieda partnerky ako na bežiacom páse. So svojim životom je však v podstate spokojný. Sú momenty, keď dokážete jeho správanie chápať, no poväčšine máte chuť túto postavu uškrtiť. Edo v podstate ťahá celú knihu, no je to natoľko silná osobnosť, že to bez problémov zvládne. Niekedy premýšľate nad tým, či autor písal román ako vážne krimi, alebo si z čitateľa len strieľa. Humoru v ňom síce veľa nenájdete, ale tých pár hlášok, čo v románe padnú, stoja skutočne za to. Pri viacerých narážkach však musíte chápať aj súvislosti: "Edo mlčal. Myslel na panáka. Bukowski na stole vedľa čaju s medom. Kto to kurva videl?" (s.93).
"Vliekli sa ako nezávislý film." (s.160).
Neviem čím to je, ale istým spôsobom mi táto kniha prirástla k srdcu. Najmä postava Eda je pre mňa natoľko čitateľsky inšpiratívna a zaujímavá, že musím trvať na svojom pomerne vysokom hodnotení.
PS: V súčasnosti je román Bezprsté mesto v akcii. Na internetovej stránke vydavateľstva Martinus si ho môžete objednať za 3,64 euro. Určite to využite. Nebudete ľutovať.
" - Odkiaľ si? - spýtal sa.
- Z bezprstého mesta, - zopakovala.
- To je kde? -
- Neďaleko, - odpovedala.
- Kde neďaleko? - opýtal sa. Skontroloval, čo sa deje za ich chrbtami. Muž stále kráčal za nimi.
- To je jedno. Na Slovensku, - odpovedala.
- To je čo za názov? - Bezprsté mesto? To som nikdy nepočul. -" (s..227).
Celú legendu o bezprstom meste si môžete prečítať na strane 227 - 228.
Ondrej Štefánik je posledný víťaz súťaže Anasoft litera, čo je dôkazom toho, že písanie mu celkom ide. Ja som sa však tentoraz zameral na jeho starší román s kriminálnou zápletkou so zvláštnym názvom, ktorý vzbudzuje u čitateľa viacero otázok.
Edo je tridsaťročný lúzer, ktorý má to šťastie, že mu rodičia pred odchodom do Prahy zanechajú dva byty. V jednom býva a druhý prenajíma právnickej firme. Každý mesiac má teda bezprácny príjem. Podľa toho sa aj správa. Každý jeho vzťah stroskotá po niekoľkých týždňoch. Jeho súčasná partnerka Beáta utvorila takmer ročných chodením s Edom jeho nový osobný rekord. Beátiných priateľov Kristiána a Máriu nemôže ani vystáť. Pravidelne sa stretáva v podniku Zelený krokodíl s mafiánom Paulim, ktorému za štedrú finančnú odmenu píše milostné listy pre jeho frajerku Natáliu. V Zelenom krokodílovi robí aj brigádnička Sandra Hanáková, ktorá sa chce stať nezávislou a preto robí všetko preto, aby sa od rodičov čo najskôr odtrhla. V noci sa vracia z rande, ktoré mala so spolužiakom, keď ju niekto cestou späť ovalí po hlave. Je ďalšou z obetí neznámeho vraha, ktorý vyčíňa v hlavnom meste a z neznámych dôvodov vraždí ľudí. Prípadu sa ujme dvojica policajtov, ktorí vystupujú pod prezývkami Fúzatý a Blondín. Edo je v tom čase očarený mladou študentkou, ktorá je v poslednom ročníku strednej školy a čoskoro ju čaká maturita. Eda fascinuje nielen jej krása, ale aj záľuba v čítaní zložitých filozofických diel. Dievča v románe vystupuje pod prezývkou Maličká. Jedného dňa Maličká zmizne a Edo sa stáva hlavným podozrivým: "Kde môže byť Maličká? Chcel by ju chytiť za ruku, vidieť jej tvár. Potrebuje ju. Nevie prečo. Možno sa Malička naňho podobá. Fyzicky. Preto sa mu páči. Alebo ho vracia v čase a omladzuje. A čo ak Edo potrebuje dieťa.Dcéru. Maličkú." (s.100). A to nielen preto, lebo ju osobne poznal, ale aj preto, lebo sa nachádzal v blízkosti ostatných obetí vrážd. Všetko sa ešte viac skomplikuje, keď sa Edovi začne zjavovať zvláštny chlapík, istý pán Návšteva, ktorý mu zaklope jedného dňa na dvere s košom so zaváraninami a so živou husou. Pán Návšteva mu dá ultimátum na odhalenie skutočného páchateľa.
Edo požiada o pomoc bývalého spolužiaka Petra Sitárika, ktorý v súčasnosti pracuje ako novinár. Po parku sa potuluje istý pán Magor, ktorý verí, že ho prenasledujú komunisti. Po celom meste sú povylepované čudné odkazy s násilným textom. Stopy zavedú Eda spolu s novinárom Petrom do psychiatrickej liečebne, kde bol nedávno hospitalizovaný pacient Ernest Klaudius Kašický, akýsi samozvaný vodca tajnej organizácie.
Edo sa rozchádza s Beátou, pátra po Maličkej, snaží sa vyškrtnúť svoje meno zo zoznamu podozrivých. Aby toho nebolo málo, zoznámi sa s Annou, ktorú pre jej náruživosť prezýva Vlčica. Vlčica má čudáckeho brata Alberta, svetovo uznávaného umelca. Treba povedať, že Albert je poriadne vyšinutý. Asi aj preto si s ním Edo výborne rozumie. Naďalej ho však prenasleduje pán Návšteva. Poprosí preto o pomoc Pauliho, ktorý to však celé ešte viacej skomplikuje. Ako z toho von? Je otázne, čo je realita a čo už výplod Edovej fantázie prepojenej s paranojou. Netuší to Edo a dokonca ani čitateľ.
Jeden z najzaujímavejších románov, ktoré som v poslednom čase čítal. Detektívna zápletka je pre príbeh dôležitá, ale nad ňou ešte vyčnieva súkromný život tridsiatnika Eda, ktorý celé dni vysedáva v kresle, bezducho filozofuje, nalieva sa s mafiánom Paulim a strieda partnerky ako na bežiacom páse. So svojim životom je však v podstate spokojný. Sú momenty, keď dokážete jeho správanie chápať, no poväčšine máte chuť túto postavu uškrtiť. Edo v podstate ťahá celú knihu, no je to natoľko silná osobnosť, že to bez problémov zvládne. Niekedy premýšľate nad tým, či autor písal román ako vážne krimi, alebo si z čitateľa len strieľa. Humoru v ňom síce veľa nenájdete, ale tých pár hlášok, čo v románe padnú, stoja skutočne za to. Pri viacerých narážkach však musíte chápať aj súvislosti: "Edo mlčal. Myslel na panáka. Bukowski na stole vedľa čaju s medom. Kto to kurva videl?" (s.93).
"Vliekli sa ako nezávislý film." (s.160).
Neviem čím to je, ale istým spôsobom mi táto kniha prirástla k srdcu. Najmä postava Eda je pre mňa natoľko čitateľsky inšpiratívna a zaujímavá, že musím trvať na svojom pomerne vysokom hodnotení.
PS: V súčasnosti je román Bezprsté mesto v akcii. Na internetovej stránke vydavateľstva Martinus si ho môžete objednať za 3,64 euro. Určite to využite. Nebudete ľutovať.
piatok 2. marca 2018
DEJINY PÍSANÉ SE*OM - Kňazov denník (misia druhá)
MISIA DRUHÁ - KŇAZOV ZÁPISNÍK
"To vážne musím?" znechutene sa zatvárila Martina Molnárová, keď si obliekala asexuálnú bielu podprsenku a teplé biele nohavičky. Na nohy si s povzdychom natiahla hrubé telové pančuchy s podväzkovým pásom."
"Čo sa tak ksichtíš? Prezident sa pri pohľade na teba určite spraví ešte skôr, ako vstúpiš do jeho izby" schuti sa zasmiala Diana a tľapla si s vedľa stojacou Monikou, ktorá sa tiež nezdržala úsmevu.
"Upokojte sa dámy, máme pred sebou dôležitú úlohu" uzemnila študentky vážnym hlasom šéfka a podala študentke muzeológie čierne poltopánky na nízkom podpätku.
"Si na rade Diana" pozrela na budúcu učiteľku dejepisu a pristúpili k ďalšej škatuli.
"Dúfam, že pre mňa máte niečo normálnejšie" povzdychla si mladá študentka.
S nedôverou si prezrela šedú áčkovú sukňu, ktorá jej siahala po kolená a bola úzko upnutá na bokoch. Hornú časť jej zahaľovala biela podprsenka a blúzka rovnakej farby. Krk si ozdobila krátkymi perleťovými korálkami, ktoré jej akurát ovinuli štíhly krk. S nechuťou si natiahla na seba veľké nohavičky a hrubé pančuchy s podväzkovým pásom telovej farby. Na nohy si obula čierne kožené sandáliky s tenkou prackou okolo členkov. Aby jej nebolo chladno, prehodila si cez seba tenký kabátik.
"A ešte slečna Hriadeľová" ukázala prstom na nádejnú archeologičku Alena Vránová a prisunula k nej poslednú škatuľu. Monika sa obliekla v podstate veľmi podobne ako jej kolegyňa Diana, len namiesto blúzky si dala na seba bielu košieľku a na nohy si obula čierne lodičky na nízkom podpätku.
"No, myslím, že môže byť" premerala si študentky šéfka a každej podala do rúk nenápadnú koženú kabelku. "Ešte nesmieme zabudnúť na líčenie" zdvihla ukazovák a niekam si odbehla. Keď sa vrátila, v rukách držala rúž a špirálu. "Obočie musí byť tmavé a zvýraznené do oblúku, rovnako tak musia byť tmavé aj očné linky a pery zase výrazne červené" poučovala študentky Alena Vránová. Dievčatá podľa pokynov líčili jedna druhú a počas príprav nechýbal hlasný smiech a dobrá nálada. Napokon si vlhké vlasy ešte natočili, aby vytvorili dojem dokonalých vĺn, ktoré v minulosti tak veľmi frčali.
"Dámy, myslím, že sme pripravené. Kým začneme, naposledy si zopakujme najdôležitejšie informácie. Dostanete sa do roku 1943. Bude práve máj, príjemné počasie. Tentoraz budete mať na zvládnutie misie len štyri hodiny. O ôsmej večer sa ocitnete v blízkosti podniku Pod viechou, kde bude práve prebiehať stretnutie umeleckej spoločnosti. To však nie je cieľom vašej misie. Zameriate sa na prezidenta Tisa. V tom čase bude zatvorený vo svojej izbe, kde sa bude v súkromí pripravovať na ďalší pracovný deň, alebo sa bude v tichosti modliť. Získajte jeho zápisník najneskôr do polnoci. Inak...však viete. Keď budete mať denník vo svojej moci, vybehnete s ním von a v tej chvíli sa ocitnete opäť v súčasnosti. Nejaké otázky?" premerala si študentky šéfka oddelenia a striedavo po nich hádzala pohľadom.
Do vzduchu vyleteli tri ruky súčasne. "Áno, dievčatá?"
"To myslíte vážne? Štyri hodiny na získanie prezidentovho zápisníku?" zvolali študentky takmer jednohlasne.
"Ďalšie otázky?" ignorovala ich poznámku Alena Vránová, zatiaľ čo muži v čiernych okuliaroch a tmavých oblekoch už nasadzovali dievčatám farebné prilby.
"Nestihla som si zapnúť..." zvolala Martina, no skôr než stihla dokončiť vetu, spoločne so svojimi kolegyňami sa ocitla uprostred vojnovej Bratislavy.
"...košieľku" dodala nádejná archeologička a narýchlo si pozapínala vrchnú časť oblečenia priamo uprostred parku pred Grasalkovičovým palácom.
Vonku už bolo prítmie. "Stoj, ty špinavý židák!" prebehol okolo študentiek muž v gardistickej uniforme. Pred ním trielil malý vychudnutý chlapec v hnedej baretke a vyťahaných nohaviciach, ktorý sa každú chvíľu vystrašene obzeral za seba. Jeho náskok sa neustále stenšoval...
"Kretén" zavrčala" Monika za policatom a znechutene odvrátila pohľad.
"Upokoj sa, sme len súčasťou udalostí, nemôžeme do nich zasahovať. Poznáš hrozbu efektu motýlích krídel" zašepkala Diana a chytila svoju kolegyňu za ruku.
"Aj mňa to žerie, nemysli si, ale musíme sa cez to preniesť" pohladila nádejnú archeologičku po tvári budúca učiteľka dejepisu a jemne sa na ňu usmiala.
"Baby, nechcem vám narúšať romantickú chvíľku, ale myslím, že je načase, aby sme naštartovali našu misiu. Nerada by som skončila vo virtuálnej kóme" pripomenula dievčatám Martina a hodila vlasmi dozadu. Nebola zvyknutá nosiť vlnité vlasy a novej podobe sa prispôsobovala len veľmi pomaly. Ešte že to bolo len dočasne. Aspoň dúfala.
"Nemali sme sa pôvodne ocitnúť Pod viechou?" spomenula si odrazu študentka archeológie, keď sa postavili.
"Asi zlyhala technika" pousmiala sa Diana a napravila si lem sukne.
Boli už takmer na konci parku, keď ich dobehla nejaká skupinka podgurážených pánov v dobrej nálade.
"Kamže, kam, krásne slečinky?" spýtal sa vysoký pán s bokombradou a temnými očami.
"Boli sme sa len tak prejsť" usmiala sa Monika a hanblivo sklonila hlavu k zemi.
"Je trošku nebezpečné potulovať sa v týchto nepokojných časoch večer po parku" upozornil ich autor diela Živý bič.
"Kadejaké živly sa dnes potulujú po uliciach" doplnil ho predstaviteľ symbolizmu.
"Najmä tie židovské. Ale nebojte sa, čoskoro tú háveď vyhubíme" rozrehotal sa minister vnútra a poriadne si uhol z domácej pálenky. "Idete s nami" povedal rozhodným hlasom, keď si utrel ústa a tresol prázdnou fľašou o zem.
"Ale my musíme ešte..." nesmelo protestovala Martina, no zarazil ju mrazivý pohľad vrchného veliteľa Hlinkových gárd. "Chcete si pohnevať ministra? Prezidentovu pravú ruku?" rozkričal sa minister tak nahlas, že sa zapotácal. Ofina mu neposlušne padala do očí.
"No tak Šani... neblbni" snažil sa ho upokojiť Janko Čietek.
"Som minister. Mňa musia všetci poslúchať, boha jeho. Mám predsa nejakú autoritu" päsťou hromžil vrchný veliteľ Hlinkových gárd a potom sa rozplakal v básnikovom náručí. "Ak nepôjdete s nami, predvolám vás hneď teraz na veliteľstvo" povedal rozhodným hlasom už o niečo pokojnejší politik a konečne sa postavil. Študentky sa pozreli jedna na druhú. Vedeli, že nemajú na výber a tak im neostávalo nič iné ako prijať pozvanie. Pod viechou už boli pripravené čase bieleho a červeného vína, chlebíčky, pečené mäso, syrové nite, slivovica a iné pochutiny.
"A teraz tú našu" zavelil minister vnútra zdvihnutou rukou a hneď na to spustil: "Rež a rúbaj do krve, veď nebude to po prvé..." ostatní bardi sa s radosťou pridali. "Páni, na tieto krásne devy, ktoré sa nám rozhodli spríjemniť dnes večer spoločnosť" predniesol politik prípitok a všetci hostia, ktorí sa nachádzali v tej chvíli v miestnosti, obrátili poldecáky do seba. "Ech, silná je ako židovský vzdor" zachechtal sa vrchný veliteľ Hlinkových gárd a unavene sa zvalil na stoličku.
"Musíš ísť za Tisom, ja s Maťou ich skúsime zatiaľ nejako zabaviť" pošepla Monike do ucha budúca učiteľka dejepisu a snažila sa hádzať na prítomných pánov čo najzvodnejšie pohľady. Keď sa chvíľu venovali jedlu a pitiu, študentka muzeológie nenápadne kývla na nádejnú archeologičku a tá ihneď pochopila. Prešmykla sa do noci a smerovala k prezidentovi. Sama bola prekvapená, že hlavu štátu strážila len jedna zhrdzavená brána a nejaký starý ignorantský pes. Po špičkách sa zakrádala popod okná. Hrubá holá hlava v hnedej sutane sa skláňala nad sliepňajúcim svetlom. Monika obišla múr a v priebehu niekoľko desiatok sekúnd sa ocitla pred dverami budúceho odsúdenca. Čo teraz? premýšľala a cítila búšenie srdca až niekde v ušiach. Rozhodla sa vsadiť všetko na jednu kartu.
Medzitým Diana s Martinou už tancovali na stole a opitým umelcom poodhaľovali svoje pekne tvarované nohy v podväzkoch. "Je vari niečo krajšie než dievča v rozpuku?" rozplýval sa slávny slovenský básnik a pri pohľade na študentky nalial do seba ďalší poldecák. "Kvitnete do krásy devy slovenské jak lúčne kvety pod krídlami motýľa..."
"Je načase ,aby sa tá tvoja básnická gebuľa krotila" skočil Jankovi Čietekovi do reči minister vnútra a nasilu mu nalial do úst z fľaše domácej slivovice. Keď sa autor básnickej zbierky Básnik a žena nahlas rozkašľal, vrchný veliteľ Hlinkových gárd ho jemne potľapkal po líci a nechal sa unášať hlasným smiechom. O chvíľu sa k nemu pridal celý podnik. "Tak nám už konečne ukážte, čo pekného ukrývate pod šatami" zreval politik, pričom si spotené ruky zastrčil hlboko do vreciek nohavíc a neisto sa zapotácal.
"Dúfajme, že Monika čoskoro dorazí" pozrela sa študentka muzeológie nad seba, akoby očakávala pomoc zhora.
Dúfajme" zašepkala Diana a pomaličky si rozopínala gombíky na blúzke.
Monika sa rozhodla vsadiť všetko na jednu kartu. Pár krát sa zhlboka nadýchla a potom nesmelo zaklopala na dvere. Počula ťažké šuchtavé kroky. Kľúčik zašramotil v zámke a potom konečne povolil. Zamračená tvár hľadela na vystrašenú študentku. Čo tu chcete?" osopil sa na ňu prezident, no keď videl ako si mladé dievča zakrýva nahé prsia, od prekvapenia mu padla na bosú nohu sviečka, ktorú ešte pred chvíľou objímal v tučných mäsitých rukách. "Krista Boha aj s babou" zahrešil kňaz a komicky začal skákať na druhej nohe, až kým nestratil rovnováhu a nenabúral do nočného stolíka. Stratil vedomie. To bola jedinečná šanca pre Moniku. Rýchlo otvorila spodnú zásuvku a vzala z nej zápisník. Ako tak hľadela na vodcovo obézne telo, nedalo jej to.
Do polnoci ostávala necelá štvrť hodina. Diana s Martinou teraz už len v podväzkoch, topánkach a nohavičkách čoraz nervóznejšie pokukovali po sebe a nechápavo mykali ramenami. Slávni básnici aj prozaici im liali na odhalené prsia a na nohavičky šampanské a vrieskali pri tom ako vyšinutí. Minister vnútra zaspal uprostred vojnového šlágru "Od Prešova ide vlak a v ňom sedí... "
Monika vyletela z dverí len v tenkom kabáte a s úsmevom na perách zvierala v dlani vzácny prezidentov zápisník. Keď dobehla konečne Pod viechu, nahlas zaklopala na okno. Našťastie návštevníci podniku už boli takí spití, že prestávali vnímať realitu.
"No konečne. To ti trvalo. Máš to?" nedočkavo sa k nej rozbehla Diana. Keď zbadala zápisník, okamžite venovala Monike niekoľko sladkých bozkov.
"Prestáááň" hanblivo ju odstrčila od seba nádejná archeologička.
Keďže do polnoci ostávali necelé dve minúty, všetky tri sa chytili za ruky a privreli oči.
Monika si ešte stihla naposledy nenápadne siahnuť do vrecka kabáta a s búšiacim srdcom zistila hroznú skutočnosť. Za toto ju šéfka zabije.
A mala pravdu. Len čo sa vrátili späť do súčasnosti, Alena Vránová ju okamžite schmatla za zápästie a odvliekla do vedľajšej miestnosti. Diana s Martinou na seba len nechápavo pozerali. Monika so sklonenou hlavou podala Alene Vránovej kňazov denník.
"Ako si sa opovážila takto ohroziť celú misiu?" pobehovala v lodičkách po miestnosti a rukou si držala spotené čelo. "Vieš čo všetko si mohla spôsobiť? Uvedomuješ si to?" vrieskala na ňu šéfka oddelenia a obe ruky zatínala do pästí.
"Mrzí ma to" zašepkala roztraseným hlasom a pozerala pri tom do zeme.
"To by veru malo" premeriavala si ju Alena Vránová. "Čo si tým vôbec sledovala?"
"Ja neviem, proste sa mi to v tej chvíli zdalo ako super sranda" mykla plecami Monika a počítala šmuhy na podlahe.
"Odfotiť prezidentka nahého a spraviť si s ním svojku len v nohavičkách a potom ešte stratiť v záhrade jeho vily mobil, sa ti zdá vtipné?" založila si šéfka oddelenia ruky v bok a zvraštila čelo, čím poodhalila niekoľko drobných vrások.
"No keď to poviete takto, znie to..." nedokázala pokračovať nádejná študentka archeológie.
"Ako poriadna kravina" pomohla jej s odpoveďou Alena Vránová a nahlas si dýchla do zovretej päste. "Keď si predstavím, aké to mohlo mať následky pre budúcnosť, keby sa ten telefón dostal do nepovolaných rúk, najradšej by som ťa... Som na teba taká naštvaná, že ma ide roztrhnúť od jedu" rozhadzovala rukami šéfka ako v nejakej talianskej veselohre. Lenže toto bola skôr dráma. Priblížila sa k Monike len na pár centimetrov. "Ešte jedna takáto fatálna chyba a letíš ako špinavá bielizeň. Je ti to jasné?" chytila vystrašenú študentku za golier a potriasla ňou. Potom spustila zrak o pár centimetrov nižšie. "Och tie tvoje..." rukami zablúdila pod tenký kabát a štíhlymi prstami nežne prechádzala po pevných prsiach nádejnej archeologičky. Tá zaklonila hlavu dozadu a zahryzla si do spodnej pery. Aj keď nič podobné doteraz nezažila, nedá sa povedať, že by jej to bolo nepríjemné.
"Ak si to chceš aspoň trochu u mňa vyžehliť, tak sa snaž" povedala ráznym hlasom Alena Vránová, hodila mladú študentku o gauč a rozopla si bielu blúzku nasiaknutú veľmi príjemným parfémom...
RECENZIA: Milly Johnson - Trojitý zásah (Motýľ, 2011)
HODNOTENIE: **
" - No, to je radosť pozerať... - povedal starší muž, kráčajúci po cestičke pred nimi s lenivým psom. Zastal a usmial sa na tri bambuľky, čo v parku na lavičke jedli zmrzlinu.
- Tri veľkolepo pozerajúce mladé ženy, ktoré sú v tom, založili klub. -
- Hej, veď už predsa máme vek na takýto klub, - povedala Elizabeth. - Sme v tom na yorkshirský spôsob, - všetky tri sa rozosmiali." (s.214).
Helen, Janey a Elizabeth sú dlhoročné kamošky. Dostali sa do stredného veku, no každá z nich si ešte stále nesie nejakú traumu z minulosti. Jedného dňa si dajú stretko v mestskom parku, v ktorom sa nachádza aj drevený falický symbol. Ako zázrakom všetky tri otehotnejú v takmer rovnakom čase.
Helen žije so svojim manželom Simonom vo veľkej vile. Na prvý pohľad pôsobia ako dokonalý pár. Obaja dobre vyzerajú, Simon zarába veľké peniaze a Helen si ako sekretárka v právnickej kancelárii tiež nemá na čo sťažovať. Lenže sú tu ešte jedny dvere, za ktoré ostatní nedovidia. Simon svoju manželku neustále ponižuje a psychicky týra. Sám sa pri tom najlepšie cíti v pozícii submisívneho chlapčeka, ktorý poslúcha príkazy kozatej blondíny. A s jednou takou sa už dlhodobo stretáva. Zatiaľ čo Helen sa už nevie dočkať dieťaťa, Simon je z celej situácie zhrozený. Helen bola v minulosti svedkom otcovej samovraždy a táto spomienka sa jej občas vynára aj v súčasnosti.
Janey pracuje ako manažérka na personálnom oddelení a v dohľadnom čase ju majú povýšiť. Aj preto jej výsledky tehotenského testu takmer vyrazia dych. Jej manžel George pracuje vo fabrike na výrobu automobilových súčiastok a popri tom v podstate ťahá celú domácnosť. Svoju manželku veľmi miluje, no túži s ňou mať konečne dieťa. Aj preto jedného dňa prederaví prezervatívy. Zatiaľ čo Janeyna priateľka Helen znáša tehotenstvo veľmi ťažko, u Janey rastúci plod prebudí nečakaný sexuálny apetít, ktorý prenesie aj na svojho manžela.
Keď bola Janey ešte malá, stala sa terčom šikany zo strany ostatných detí pre svoju objemnejšiu postavu. Aj preto v dospelosti neustále drží prísne diéty, s ktorými nedokáže seknúť doteraz.
Elizabeth to má z celej trojice najkomplikovanejšie. Vychovávala ju teta, ku ktorej odišla, keď sa ju ako malú pokúsil znásilniť jej otec. Mama ušla, keď bola Elizabeth ešte veľmi malá. Ani si na ňu nepamätá. Aj preto zostala citovo vyprahnutá a namiesto perspektívnych vzťahov vyhľadáva len krátkodobé sexuálne dobrodružstvá. Pred rokmi mala nádejný vzťah s Johnom Silkstoneom, no z obavy z toho, že to celé nezvládne, mu dala kopačky. Jedného dňa stretne Johna v jednom zo supermarketov a zisťuje, že pri pohľade na neho sa jej aj po rokoch rozbúcha srdce a zrýchli dych. V súčasnosti chová kocúra, ktorého kedysi dávno pomenovala Cleef a občas si užije s robotníkom Deanom. S kým však dieťa čaká, odmieta prezradiť aj svojim najlepším priateľkám. Nedávno dala v práci výpoveď, lebo už nedokázala dlhšie vystáť šéfovu sekretárku (zhodou okolností Simonovu kozatú milenku) a preto je nútená hľadať si novú robotu. Sama vie, že to ako budúca slobodná matka nebude mať vo svete plnom mladých ambicióznych ľudí vôbec jednoduché. Musí to však skúsiť.
Na prvý pohľad typický ženský román, ktorý však ponúka niekoľko svetlých momentov. Postavu ironického, sarkastického, tyranského Simona a dva vtipné momenty, pri ktorých som sa schuti zasmial:
" - Tak, ako sa ti darí? - spýtala sa Elizabeth do telefónu, keď sa jej prvý pracovný týždeň chýlil ku koncu.
- V práci alebo s dieťaťom? - povedala Janey.
- V práci. -
- Úžasne. -
- A čo tvoj ultrazvuk? -
- Úžasne. -
- A ako to prežíva George? -
- Úžasne. -
- Čo nemáte doma synonymický slovník? -" (s.132).
"Elizabeth sa posunula nižšie, aby si pozrela záverečné štádium pôrodu: Janey ju nasledovala. Hlavička dieťatka už trčala. Malo veľa zlepených svetlých vláskov, ale našli sa aj tmavšie. Tvárička pripomínala vysmiateho Winstona Churchilla." (s.291).
Trojitý zásah nie je úplne beznádejná kniha. Za iných okolnosti, keby sa hodnotenie dalo rozdeliť aj na polovičky, dal by som dve a pol hviezdičky, no keďže používam len celú, päť hviezdičkovú stupnicu, voči iným, nesporne kvalitnejším dielam, by hodnotenie smerom hore nebolo celkom fér. Takže ostávam napokon pri dvoch, ale takých lepších dvoch hviezdičkach.
" - No, to je radosť pozerať... - povedal starší muž, kráčajúci po cestičke pred nimi s lenivým psom. Zastal a usmial sa na tri bambuľky, čo v parku na lavičke jedli zmrzlinu.
- Tri veľkolepo pozerajúce mladé ženy, ktoré sú v tom, založili klub. -
- Hej, veď už predsa máme vek na takýto klub, - povedala Elizabeth. - Sme v tom na yorkshirský spôsob, - všetky tri sa rozosmiali." (s.214).
Helen, Janey a Elizabeth sú dlhoročné kamošky. Dostali sa do stredného veku, no každá z nich si ešte stále nesie nejakú traumu z minulosti. Jedného dňa si dajú stretko v mestskom parku, v ktorom sa nachádza aj drevený falický symbol. Ako zázrakom všetky tri otehotnejú v takmer rovnakom čase.
Helen žije so svojim manželom Simonom vo veľkej vile. Na prvý pohľad pôsobia ako dokonalý pár. Obaja dobre vyzerajú, Simon zarába veľké peniaze a Helen si ako sekretárka v právnickej kancelárii tiež nemá na čo sťažovať. Lenže sú tu ešte jedny dvere, za ktoré ostatní nedovidia. Simon svoju manželku neustále ponižuje a psychicky týra. Sám sa pri tom najlepšie cíti v pozícii submisívneho chlapčeka, ktorý poslúcha príkazy kozatej blondíny. A s jednou takou sa už dlhodobo stretáva. Zatiaľ čo Helen sa už nevie dočkať dieťaťa, Simon je z celej situácie zhrozený. Helen bola v minulosti svedkom otcovej samovraždy a táto spomienka sa jej občas vynára aj v súčasnosti.
Janey pracuje ako manažérka na personálnom oddelení a v dohľadnom čase ju majú povýšiť. Aj preto jej výsledky tehotenského testu takmer vyrazia dych. Jej manžel George pracuje vo fabrike na výrobu automobilových súčiastok a popri tom v podstate ťahá celú domácnosť. Svoju manželku veľmi miluje, no túži s ňou mať konečne dieťa. Aj preto jedného dňa prederaví prezervatívy. Zatiaľ čo Janeyna priateľka Helen znáša tehotenstvo veľmi ťažko, u Janey rastúci plod prebudí nečakaný sexuálny apetít, ktorý prenesie aj na svojho manžela.
Keď bola Janey ešte malá, stala sa terčom šikany zo strany ostatných detí pre svoju objemnejšiu postavu. Aj preto v dospelosti neustále drží prísne diéty, s ktorými nedokáže seknúť doteraz.
Elizabeth to má z celej trojice najkomplikovanejšie. Vychovávala ju teta, ku ktorej odišla, keď sa ju ako malú pokúsil znásilniť jej otec. Mama ušla, keď bola Elizabeth ešte veľmi malá. Ani si na ňu nepamätá. Aj preto zostala citovo vyprahnutá a namiesto perspektívnych vzťahov vyhľadáva len krátkodobé sexuálne dobrodružstvá. Pred rokmi mala nádejný vzťah s Johnom Silkstoneom, no z obavy z toho, že to celé nezvládne, mu dala kopačky. Jedného dňa stretne Johna v jednom zo supermarketov a zisťuje, že pri pohľade na neho sa jej aj po rokoch rozbúcha srdce a zrýchli dych. V súčasnosti chová kocúra, ktorého kedysi dávno pomenovala Cleef a občas si užije s robotníkom Deanom. S kým však dieťa čaká, odmieta prezradiť aj svojim najlepším priateľkám. Nedávno dala v práci výpoveď, lebo už nedokázala dlhšie vystáť šéfovu sekretárku (zhodou okolností Simonovu kozatú milenku) a preto je nútená hľadať si novú robotu. Sama vie, že to ako budúca slobodná matka nebude mať vo svete plnom mladých ambicióznych ľudí vôbec jednoduché. Musí to však skúsiť.
Na prvý pohľad typický ženský román, ktorý však ponúka niekoľko svetlých momentov. Postavu ironického, sarkastického, tyranského Simona a dva vtipné momenty, pri ktorých som sa schuti zasmial:
" - Tak, ako sa ti darí? - spýtala sa Elizabeth do telefónu, keď sa jej prvý pracovný týždeň chýlil ku koncu.
- V práci alebo s dieťaťom? - povedala Janey.
- V práci. -
- Úžasne. -
- A čo tvoj ultrazvuk? -
- Úžasne. -
- A ako to prežíva George? -
- Úžasne. -
- Čo nemáte doma synonymický slovník? -" (s.132).
"Elizabeth sa posunula nižšie, aby si pozrela záverečné štádium pôrodu: Janey ju nasledovala. Hlavička dieťatka už trčala. Malo veľa zlepených svetlých vláskov, ale našli sa aj tmavšie. Tvárička pripomínala vysmiateho Winstona Churchilla." (s.291).
Trojitý zásah nie je úplne beznádejná kniha. Za iných okolnosti, keby sa hodnotenie dalo rozdeliť aj na polovičky, dal by som dve a pol hviezdičky, no keďže používam len celú, päť hviezdičkovú stupnicu, voči iným, nesporne kvalitnejším dielam, by hodnotenie smerom hore nebolo celkom fér. Takže ostávam napokon pri dvoch, ale takých lepších dvoch hviezdičkach.
štvrtok 1. marca 2018
RECENZIA: Susan Vreeland - Arthemísía (Slovart, 2006)
HODNOTENIE: ****
"Dokázala by som sa mu plne oddať? Dennodenne? V každej hodine? Aby bol stredom môjho života? Maliarka, alebo manželka. Manželka, alebo maliarka. Ktorou z nich som chcela byť? Výstup hore by mi mohol dať odpoveď." (s.173).
Artemisia Gentileschiová bola dcérou významného rímskeho maliara Oratzia Gentileschiu. Príbeh sa začína súdnym procesom, keď vtedy osemnásťročnú Artemisiu znásilnil snúbenec a zároveň priateľ jej otca, maliar Agostin Tassi. Artemisia musí prejsť ponižujúcou lekárskou prehliadkou, podrobiť sa mučeniu a odpovedať na veľmi nepríjemné otázky, čo ju poznačí na dlhé roky. Napokon súd vyhlási Agostina za nevinného. Artemisiina povesť je však už nadobro zničená. Keď ide po ulici, ľudia si pred ňou odpľúvajú a oslovujú ju vulgárnymi prezývkami. Neostáva jej preto nič iné, len sa čo najrýchlejšie vydať a opustiť Rím. Jej otec, ktorý sa medzičasom udobrí s Agostinom, čo mu Artemisia dlhé roky nedokáže odpustiť, jej nájde muža menom Pietro Antonio di Vincenzo Stiattesi. Artemisia sa po svadbe sťahuje za Pietrom do Florencie. Podobne ako ona, aj jej manžel je maliar. Obaja postupne nachádzajú k sebe cestu aj v intímnom živote. Artemisia sa dostane do priazne Michelangela Buonarrotiho mladšieho, ktorého prastrýko bol jedným z najslávnejších umelcov v dejinách. Buonarroti ml. začne Artemisiu finančne podporovať a postupne jej otvorí cestu do slávnej florentskej akadémie. Pietro sa nedokáže prehrýzť cez to, že jeho manželku prijali do akadémie skôr ako jeho a vyčíta jej, že naňho nepočkala. Čoskoro sa im narodí dcéra, ktorú pomenujú Palmira Prudenzia. Pietro však čoraz viacej času trávi mimo domu, zatiaľ čo Artemisia sa stará o dcéru a maľuje obrazy, do ktorých vkladá všetku svoju bolesť (táto časť knihy pripomína Palaniuckov román Denník, ktorý opisuje rovnako zložitý vzťah dvoch umelcov). Artemisiina tvorba je výrazne ovplyvnená slávnym Caravaggiom, ktorého poznala ešte ako malá, prostredníctvom svojho otca. Florencia je mesto plné možností, ktoré otvára umelcom svoju náruč a je k nim skutočne štedrá. Artemisia spozná aj slávneho astronóma Galilea Galileiho, s ktorým vedú viacero zaujímavých rozhovorov o zmysle života, o Bohu aj o vesmíre: " - Umenia a veda sa dotýkajú v bode, ktoré je kráľovstvom fantázie, miestom, kde vznikajú originálne myšlienky, kde sa my obaja cítime najviac doma.- Napriek nedôvere k jeho nápadom nás k sebe priťahovala spriaznenosť myslí. Musela som odvrátiť pohľad, aby si nevšimol môj obdiv.
- Umelcom ani vedcom nezaškodí, ak si ponechajú zdravý skepticizmus voči tradičnému mysleniu, - povedal." (s.150).
Keď sa prevalí, že Pietro je obyčajný sukničkár a po celej Florencii má množstvo mileniek, Artemisia spoločne s dcérou odchádzajú do Benátok, v ktorých, čoraz slávnejšia maliarka, nachádza nového mecenáša, bohatého obchodníka Cesareho Gentileho, pre ktorého vytvorí viacero výnimočných obrazov. Keď sa však dozvie, že v meste sa nachádza jej otec, okamžite sa pobalí a s dcérou sa sťahujú najskôr do Janova a neskôr do Neapola. Palmira medzitým vyrástla do krásy a o jej priazeň sa začínajú uchádzať viacerí bohatí a významní muži. Napokon u jedného z nich nájde šťastie a čoskoro sa za neho vydá. Artemisia je sklamaná, že nebude mať v rodine nasledovníčku, ktorá by pokračovala v umeleckej tradícii, ale napokon uzná, že najdôležitejšie je šťastie jej dcéry. Artemisia dosiahla v maľovaní v podstate všetko, po čom túžila. Už jej ostáva len jediné. Zmieriť sa s otcom skôr, než naposledy vydýchne. Lenže Artemisia stále nenachádza silu, aby za ním vycestovala a dokázala mu odpustiť. O pár dní dorazí naliehavý list. Jeho autorom je Oratzio Gentileschia.
"Pozrela som sa hore a uvidela za ňou nedokončenú kresbu z námestia - Sabinka zachytená v momente znásilnenia. Rovnako ako Rím bola aj Florenzia mestom mužov, vytvorená z kameňa mužmi ako Lorenzo il Magnifico a Brunelleschi, ich reputácia bola neotrasiteľná ako kameň. V zime chlad kameňa prenikal cez podrážky topánok, v lete spaľoval podošvy. Páčila sa im len jedna žena - patetická kajúcna Magdaléna. Toto mesto nebolo k ženám láskavé.
Možno Janov bude iný.
Janov nemá Pietra.
A nemám ho ani ja." (s.181).
Román je napísaný v štýle S.J. Parris (Zradca, Rúhač, Prorok, Kacír, v hlavnej úlohe s Giordanom Brunom), ktorý sa mne osobne veľmi páči. Svet umenia, slávni umelci, pútavé opisy Florencie, výborný príbeh a hlavná postava, ktorá dokáže zaujať už od úvodnej strany. Takisto formálna podoba knihy je veľmi príjemná. Kresby pri jednotlivých kapitolách dokážu navodiť dobovú atmosféru talianskych miest. Jedna z kníh, pri ktorej sa skĺbila formálna aj obsahová stránka, čo dokáže čitateľa vždy veľmi potešiť. Škoda, že v slovenskom preklade zatiaľ nevyšlo viacej diel od Susan Vreelandovej. Či sa nejakého v budúcnosti dočkáme, je bohužiaľ otázne.
"Dokázala by som sa mu plne oddať? Dennodenne? V každej hodine? Aby bol stredom môjho života? Maliarka, alebo manželka. Manželka, alebo maliarka. Ktorou z nich som chcela byť? Výstup hore by mi mohol dať odpoveď." (s.173).
Artemisia Gentileschiová bola dcérou významného rímskeho maliara Oratzia Gentileschiu. Príbeh sa začína súdnym procesom, keď vtedy osemnásťročnú Artemisiu znásilnil snúbenec a zároveň priateľ jej otca, maliar Agostin Tassi. Artemisia musí prejsť ponižujúcou lekárskou prehliadkou, podrobiť sa mučeniu a odpovedať na veľmi nepríjemné otázky, čo ju poznačí na dlhé roky. Napokon súd vyhlási Agostina za nevinného. Artemisiina povesť je však už nadobro zničená. Keď ide po ulici, ľudia si pred ňou odpľúvajú a oslovujú ju vulgárnymi prezývkami. Neostáva jej preto nič iné, len sa čo najrýchlejšie vydať a opustiť Rím. Jej otec, ktorý sa medzičasom udobrí s Agostinom, čo mu Artemisia dlhé roky nedokáže odpustiť, jej nájde muža menom Pietro Antonio di Vincenzo Stiattesi. Artemisia sa po svadbe sťahuje za Pietrom do Florencie. Podobne ako ona, aj jej manžel je maliar. Obaja postupne nachádzajú k sebe cestu aj v intímnom živote. Artemisia sa dostane do priazne Michelangela Buonarrotiho mladšieho, ktorého prastrýko bol jedným z najslávnejších umelcov v dejinách. Buonarroti ml. začne Artemisiu finančne podporovať a postupne jej otvorí cestu do slávnej florentskej akadémie. Pietro sa nedokáže prehrýzť cez to, že jeho manželku prijali do akadémie skôr ako jeho a vyčíta jej, že naňho nepočkala. Čoskoro sa im narodí dcéra, ktorú pomenujú Palmira Prudenzia. Pietro však čoraz viacej času trávi mimo domu, zatiaľ čo Artemisia sa stará o dcéru a maľuje obrazy, do ktorých vkladá všetku svoju bolesť (táto časť knihy pripomína Palaniuckov román Denník, ktorý opisuje rovnako zložitý vzťah dvoch umelcov). Artemisiina tvorba je výrazne ovplyvnená slávnym Caravaggiom, ktorého poznala ešte ako malá, prostredníctvom svojho otca. Florencia je mesto plné možností, ktoré otvára umelcom svoju náruč a je k nim skutočne štedrá. Artemisia spozná aj slávneho astronóma Galilea Galileiho, s ktorým vedú viacero zaujímavých rozhovorov o zmysle života, o Bohu aj o vesmíre: " - Umenia a veda sa dotýkajú v bode, ktoré je kráľovstvom fantázie, miestom, kde vznikajú originálne myšlienky, kde sa my obaja cítime najviac doma.- Napriek nedôvere k jeho nápadom nás k sebe priťahovala spriaznenosť myslí. Musela som odvrátiť pohľad, aby si nevšimol môj obdiv.
- Umelcom ani vedcom nezaškodí, ak si ponechajú zdravý skepticizmus voči tradičnému mysleniu, - povedal." (s.150).
Keď sa prevalí, že Pietro je obyčajný sukničkár a po celej Florencii má množstvo mileniek, Artemisia spoločne s dcérou odchádzajú do Benátok, v ktorých, čoraz slávnejšia maliarka, nachádza nového mecenáša, bohatého obchodníka Cesareho Gentileho, pre ktorého vytvorí viacero výnimočných obrazov. Keď sa však dozvie, že v meste sa nachádza jej otec, okamžite sa pobalí a s dcérou sa sťahujú najskôr do Janova a neskôr do Neapola. Palmira medzitým vyrástla do krásy a o jej priazeň sa začínajú uchádzať viacerí bohatí a významní muži. Napokon u jedného z nich nájde šťastie a čoskoro sa za neho vydá. Artemisia je sklamaná, že nebude mať v rodine nasledovníčku, ktorá by pokračovala v umeleckej tradícii, ale napokon uzná, že najdôležitejšie je šťastie jej dcéry. Artemisia dosiahla v maľovaní v podstate všetko, po čom túžila. Už jej ostáva len jediné. Zmieriť sa s otcom skôr, než naposledy vydýchne. Lenže Artemisia stále nenachádza silu, aby za ním vycestovala a dokázala mu odpustiť. O pár dní dorazí naliehavý list. Jeho autorom je Oratzio Gentileschia.
"Pozrela som sa hore a uvidela za ňou nedokončenú kresbu z námestia - Sabinka zachytená v momente znásilnenia. Rovnako ako Rím bola aj Florenzia mestom mužov, vytvorená z kameňa mužmi ako Lorenzo il Magnifico a Brunelleschi, ich reputácia bola neotrasiteľná ako kameň. V zime chlad kameňa prenikal cez podrážky topánok, v lete spaľoval podošvy. Páčila sa im len jedna žena - patetická kajúcna Magdaléna. Toto mesto nebolo k ženám láskavé.
Možno Janov bude iný.
Janov nemá Pietra.
A nemám ho ani ja." (s.181).
Román je napísaný v štýle S.J. Parris (Zradca, Rúhač, Prorok, Kacír, v hlavnej úlohe s Giordanom Brunom), ktorý sa mne osobne veľmi páči. Svet umenia, slávni umelci, pútavé opisy Florencie, výborný príbeh a hlavná postava, ktorá dokáže zaujať už od úvodnej strany. Takisto formálna podoba knihy je veľmi príjemná. Kresby pri jednotlivých kapitolách dokážu navodiť dobovú atmosféru talianskych miest. Jedna z kníh, pri ktorej sa skĺbila formálna aj obsahová stránka, čo dokáže čitateľa vždy veľmi potešiť. Škoda, že v slovenskom preklade zatiaľ nevyšlo viacej diel od Susan Vreelandovej. Či sa nejakého v budúcnosti dočkáme, je bohužiaľ otázne.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)